{"id":235,"date":"2024-05-01T12:00:44","date_gmt":"2024-05-01T12:00:44","guid":{"rendered":"https:\/\/democontent.codex-themes.com\/sites-elementor\/creative-blog\/?p=235"},"modified":"2026-03-01T09:54:45","modified_gmt":"2026-03-01T09:54:45","slug":"simple-blog-post","status":"publish","type":"post","link":"https:\/\/dominikbako.com\/index.php\/2024\/05\/01\/simple-blog-post\/","title":{"rendered":"Zlos\u0165 Temnoty"},"content":{"rendered":"\t\t
\n\t\t\t\t\t\t
\r\n\t\t\t\t\t\t
\r\n\t\t\t\t\t
\n\t\t\t
\n\t\t\t\t\t\t
\n\t\t\t\t\t
Zlos\u0165 Temnoty<\/div>\t\t\t\t<\/div>\n\t\t\t\t
\n\t\t\t\t\t\t\t\t\t\t\t\t
\r\n\t\t\t\t\t\t

V roku 536 sa svet ocitol v tieni hmlistej temnoty, ktor\u00e1 sp\u00f4sobila, \u017ee slnko sa stalo len
bled\u00fdm tie\u0148om svojej d\u00e1vnej sl\u00e1vy. \u013dudstvo, obklopen\u00e9 chladom a strachom, \u010dakalo na \u00fasvit,
ktor\u00fd sa zdal by\u0165 nav\u017edy straten\u00fd. Hmlist\u00e1 smr\u0165 priniesla hladomor ktor\u00fd zdecimoval mili\u00f3ny
\u017eivotov. Pr\u00ed\u010diny tejto katastrofy s\u00fa dodnes predmetom r\u00f4znych diskusi\u00ed a \u0161pekul\u00e1ci\u00ed,
zahalen\u00e9 rovnako hustou oponou tajomstva ako samotn\u00fd rok, ktor\u00fd nav\u017edy pozna\u010dil \u013eudsk\u00e9
osudy.
~
\u010cas kr\u00e1\u010da v kruhoch. Ka\u017ed\u00e1 smr\u0165, krutos\u0165 \u010di strach tento kruh zhmot\u0148uje. Ke\u010f sa moje e\u0161te
naivn\u00e9 ja sp\u00fdtalo otca, odkia\u013e poch\u00e1dza nen\u00e1vis\u0165, nedok\u00e1zal mi odpoveda\u0165. Zauj\u00edmalo ma,
ako ju teda rozpozn\u00e1m. S plnou v\u00e1\u017enos\u0165ou mi odvetil jedin\u00e9 slovo: \u201ePozn\u00e1m.\u201c P\u00fdtate sa,
pre\u010do v\u00e1m to v\u00f4bec hovor\u00edm? Preto\u017ee vtedy som ju uvidel, vtedy som ju spoznal, vtedy som
ju pochopil.
~
Bol tepl\u00fd, slne\u010dn\u00fd de\u0148. R\u00e1d som beh\u00e1val po l\u00fake a u\u017e\u00edval si e\u0161te ten kr\u00e1tky \u010das, ktor\u00fd mi
ost\u00e1val do plnej dospelosti. Otcovo rozhodnutie, \u017ee od\u00eddeme z ve\u013ekomesta, a t\u00fdm p\u00e1dom aj
ja z katol\u00edckej \u0161koly do od\u013eahlej dediny, bolo oslobodzuj\u00face. A bolo to aj nesmierne \u0161\u0165astie \u2013
chv\u00ed\u013eu po na\u0161om odchode tam toti\u017e pri\u0161la choroba.
Bol som pova\u017eovan\u00fd za \u010dud\u00e1ka, ke\u010f\u017ee v na\u0161ej dedinke v Tatranskom Lome nevedeli p\u00edsa\u0165
ani len \u013eudia vo veku m\u00f4jho otca. Moc \u013eud\u00ed tam, koniec-koncov, ani ne\u017eilo. Dedina bola
primal\u00e1, mala sotva dvadsa\u0165 obyvate\u013eov, a v\u0161ade nav\u00f4kol sa rozprestieral obrovsk\u00fd les a
l\u00faky. Na jednej z t\u00fdchto l\u00fak som le\u017eal, k\u00fdm ma nevyru\u0161il zvl\u00e1\u0161tny pocit.
Otvoril som o\u010di \u2013 slnko prest\u00e1valo p\u00e1li\u0165. Posadil som sa a videl, ako sa na n\u00e1s r\u00fatia mra\u010dn\u00e1.
Sprev\u00e1dzala ich pr\u00edzra\u010dn\u00e1 hmla, ktor\u00e1 tiekla horami a dolinami.
Ihne\u010f som zobral nohy na ramen\u00e1 a utekal, ako sa len dalo. Netrvalo dlho a dorazil som do
dediny.
\u201eNebe\u017e, ozembuch, lebo sa zr\u00fdpe\u0161!\u201c napomenul ma sused Sanders. Letmo som ho
odignoroval a vbehol do n\u00e1\u0161ho domu.
\u201eValia\u2026 sa na n\u00e1s\u2026 mraky a hmla!\u201c vyriekol som ud\u00fdchane.
Matka s otcom sa na m\u0148a d\u00edvali ako na bl\u00e1zna.
\u201eVyd\u00fdchaj sa,\u201c odvetil otec a dodal: \u201eTo je mo\u017eno len b\u00farka, niet sa \u010doho b\u00e1\u0165. Tak\u00fdch sme u\u017e
za\u017eili.\u201c
Za oknom, kde predt\u00fdm svietil ostr\u00fd l\u00fa\u010d slnka, za\u010dalo svetlo mizn\u00fa\u0165. Matka si to hne\u010f v\u0161imla.
\u201eEnderus\u2026\u201c \u0161epkla.
Otec sa na \u0148u pozrel, potom obr\u00e1til zrak na okno a po chv\u00edli vy\u0161iel von. My sme \u0161li s n\u00edm.
V\u0161etci v dedine sa za\u010dali uprene d\u00edva\u0165 do nebies, ktor\u00e9 temneli. Netrvalo dlho a oblohu
zakryli \u010dierne, uho\u013enat\u00e9 mraky. Po zemi sa za\u010dala plazi\u0165 jemn\u00e1 hmla.
V\u0161etci boli, prirodzene, vystra\u0161en\u00ed. Len pani Silvia, star\u00e1 d\u00e1ma, za\u010dala vykrikova\u0165:
\u201eTo Bo\u017eie znamenie by\u0165!\u201c
Svoj poh\u013ead presunula na n\u00e1s a rukami divoko gestikulovala.
\u201eBo\u017eie znamenie! De\u0148 z\u00fa\u010dtovania v\u0161etk\u00fdch, ktor\u00ed sa spreneverili n\u00e1\u0161mu P\u00e1novi!\u201c
V\u0161etko tomu akoby nasved\u010dovalo. No neveriaci Anders, otcov kamar\u00e1t a chytrej\u0161ie dvoj\u010da
Sandersa, tomu neveril a sna\u017eil sa situ\u00e1ciu uk\u013eudni\u0165:
\u201eNi\u010d to nie je. Pravdepodobne len b\u00farka. Teraz sa v\u0161etci schov\u00e1me do svojich domovov a
zajtra uvid\u00edme.\u201c
Presved\u010dil n\u00e1s a v\u0161etci sme sa vybrali do svojich domovov.
~
Ke\u010f padol ve\u010der, takmer nik nerozoznal, \u017ee slnko naozaj zapadlo. Ako ka\u017ed\u00fd ve\u010der, aj
dne\u0161ok som str\u00e1vil \u010d\u00edtan\u00edm. Mal som iba tri knihy a viac sa n\u00e1m zobra\u0165 nepodarilo. Tieto
vz\u00e1cnosti, zvy\u010dajne p\u00edsan\u00e9 v latin\u010dine, som \u010d\u00edtal st\u00e1le dookola.
V hlbin\u00e1ch m\u00f4jho s\u00fastredenia sa nakoniec objavil naru\u0161ite\u013e. Pod\u013ea sily, akou b\u00fachal na
dvere, to nemohol by\u0165 nik in\u00fd ne\u017e m\u00f4j kamar\u00e1t D\u00e1rius. Otvoril som dvere a v jeho tv\u00e1ri som
zbadal nie\u010do medzi absol\u00fatnym nad\u0161en\u00edm a nesmiernym strachom.
\u201eVonku \u010dosi je, Martin, mus\u00ed\u0161 to vidie\u0165!\u201c
Za\u010dudovane som sa na\u0148 zah\u013eadel a sp\u00fdtal sa:
\u201e\u010co to zase melie\u0161? U\u017e je tma, ani by si tu nemal by\u0165.\u201c
\u201eJa viem, ale mus\u00ed\u0161 to vidie\u0165!\u201c
Neochotne som prik\u00fdvol a obzrel sa, \u010di ma n\u00e1hodou neprekvapia rodi\u010dia. Mysl\u00edm, \u017ee u\u017e
spali. N\u00e1sledoval som D\u00e1riusa, ktor\u00fd cel\u00fa cestu ml\u010dal. Pri\u0161li sme na koniec dediny a on
razom uk\u00e1zal prstom.
\u201eHa, pozeraj tam!\u201c
Za\u017em\u00faril som o\u010di a hne\u010f som si to uvedomil. Po zemi sa plazila tenk\u00e1 hmla, zatia\u013e \u010do na
kraji dediny bola roztr\u00fasen\u00e1 tak, \u017ee vytv\u00e1rala okolo nej zvl\u00e1\u0161tny \u0161t\u00edt. Zapozeral som sa tam,
kam ukazoval D\u00e1rius, a nemohol som veri\u0165 vlastn\u00fdm o\u010diam.
V hustej hmlovine, kde nebolo vidie\u0165 takmer na krok, st\u00e1la jasne vidite\u013en\u00e1 silueta chudej,
vysokej postavy s ohnivo \u010derven\u00fdmi o\u010dami. Len tam st\u00e1la a akoby n\u00e1s sledovala.
Ke\u010f\u017ee som bol skeptick\u00fd, ihne\u010f som popadol kame\u0148. D\u00e1rius ma zastavil a chytil za ruku.
\u201ePomiatol si sa, ty bl\u00e1zon? \u010co ak je to s\u00e1m diabol a v\u0161etko n\u00e1m vr\u00e1ti?\u201c
\u201eAk je to diabol, potrest\u00e1 n\u00e1s tak \u010di onak,\u201c odvetil som.
Hodil som kame\u0148 presne do hrude siluety, no t\u00e1 nijako nereagovala. Kame\u0148 sa v nej
jednoducho stratil, akoby pre\u0161iel skrz. Postava \u010falej hypnoticky z\u00edzala.
Za\u010dalo ma to znerv\u00f3z\u0148ova\u0165, preto som navrhol D\u00e1riusovi, aby sme sa vr\u00e1tili domov. S\u00fahlasil.
No ke\u010f sme sa oto\u010dili, zrazu mi do chrbta udrel kame\u0148. Oto\u010dil som sa, ale obraz sa nezmenil
\u2013 t\u00e1 ist\u00e1 entita st\u00e1la a ml\u010dky n\u00e1s sledovala.
S D\u00e1riusom sme rad\u0161ej r\u00fdchlo upa\u013eovali domov. Ke\u010f som pri\u0161iel, ihne\u010f som si \u013eahol do
postele ako zabit\u00fd. K\u00fdm sa mi my\u0161lienky nerozplynuli v sp\u00e1nku, v hlave mi neust\u00e1le blikal
paralyzuj\u00faci poh\u013ead tej nepr\u00edjemnej entity.
~
Netrvalo dlho a r\u00e1no ma zobudil otec. Aj ke\u010f som bol rozospat\u00fd, okam\u017eite ma znerv\u00f3znilo,
pre\u010do ma bud\u00ed \u2013 nikdy to nerob\u00ed.
\u201eNie\u010do sa stalo,\u201c vravel ustr\u00e1chane. Vstal som a nasledoval jeho kroky.
\u010c\u00edm viac sme sa bl\u00ed\u017eili k dver\u00e1m, t\u00fdm viac som si na zemi za\u010d\u00ednal v\u0161\u00edma\u0165 \u010derven\u00e9 \u0161kvrny,
ktor\u00e9 viedli von. Pred dverami v\u0161ak n\u00e1hle zastal, s hlasom pln\u00fdm \u017eia\u013eu sa na m\u0148a oto\u010dil a
povedal:
\u201eMama zmizla.\u201c
Neveriacky som na\u0148 h\u013eadel, d\u00fafaj\u00fac, \u017ee si zo m\u0148a u\u0165ahuje. Kie\u017eby si zo m\u0148a u\u0165ahoval\u2026
Vy\u0161li sme von a cite\u013ene sa ochladilo. Prekr\u00ed\u017eil som si ruky, aby som sa trochu ohrial, no na
chlad som zabudol v okamihu, ke\u010f sme sa spolu s ostatn\u00fdmi d\u00edvali na \u010dosi, \u010do vyzeralo ako
star\u00fd stojan s h\u00e1kom. Cel\u00e9 to bolo kovov\u00e9 a hrdzav\u00e9, ale z h\u00e1ku kvapkala \u010derstv\u00e1 krv.
Nebola jedin\u00e1, kto zmizol. Chud\u00e1k D\u00e1rius pri\u0161iel o matku tie\u017e. Dedinu zaplavili kriky a
panika. Len ja som si v tom chaose v\u0161imol \u010dosi in\u00e9 \u2013 takmer nevidite\u013en\u00fa, no pre m\u0148a jasn\u00fa
siluetu postavy. A tentoraz nebola sama. Entitu sprev\u00e1dzali \u010fal\u0161ie dve postavy \u2013 vy\u0161\u0161ie,
robustnej\u0161ie, s tmav\u00fdmi, pr\u00e1zdnymi o\u010dami. Len t\u00e1 hlavn\u00e1, t\u00e1 zvr\u00e1ten\u00e1, mala poh\u013ead krvavo
\u010derven\u00fd.
\u201e\u010co sa to tu deje za ohavnosti?\u201c rozz\u00farene zvolal D\u00e1riusov otec Franz.
\u201eAnders! To on n\u00e1m poru\u010dil schova\u0165 sa do domov!\u201c skr\u00edkol \u0161ediv\u00fd mu\u017e Aziman.
\u201e\u010co ak to moja \u017eena bola?\u201c
\u201eNi\u010d som nekul, i\u0161lo mi o na\u0161e bezpe\u010die! Ani vo sne by ma nenapadlo, \u017ee sa toto stane,\u201c
ohradil sa Anders.
Ich h\u00e1dku som v\u0161ak sotva vn\u00edmal. \u0164ahalo ma to k tej zvl\u00e1\u0161tnej veci, ktor\u00e1 n\u00e1s pozorovala.
Zvl\u00e1\u0161tne bolo, \u017ee si ju zatia\u013e nik in\u00fd nev\u0161imol.
Pomal\u00fdm krokom som sa bl\u00ed\u017eil k hmlovine. O\u010di som mal mokr\u00e9 ako nikdy predt\u00fdm a moje
srdce\u2026 nec\u00edtilo ni\u010d viac ne\u017e pr\u00e1zdnotu. Bol som tak bl\u00edzko, \u017ee som c\u00edtil hmlu na poko\u017eke \u2013
jej chlad, frustr\u00e1ciu, apatiu a \u00fapln\u00e9 odovzdanie. Najv\u00e4\u010d\u0161ia ir\u00f3nia bola v tom, \u017ee som nec\u00edtil,
akoby tie em\u00f3cie vych\u00e1dzali zo m\u0148a. Boli mi pon\u00fakan\u00e9. Akoby patrili niekomu in\u00e9mu.
Apaticky som tam st\u00e1l, a\u017e som si v\u0161imol, \u017ee tie postavy nie s\u00fa iba siluety. Na v\u0161etk\u00fdch sa
\u010drtali obrysy lebky. O\u010di mali tmav\u00e9, pr\u00e1zdne jamy \u2013 len hlavn\u00e1 entita ich mala krvavo
\u010derven\u00e9. Na sebe niesla zvl\u00e1\u0161tny symbol, \u010di sk\u00f4r \u00fakaz pl\u00e1\u0161\u0165a, ktor\u00fd jej dod\u00e1val e\u0161te
desivej\u0161iu podobu.
\u0164a\u017eko sa to rozozn\u00e1valo \u2013 v\u0161etci traja sa mi zdali tak jasn\u00ed, a predsa v mojich o\u010diach
nesmierne rozmazan\u00ed. Udivovalo ma, \u017ee nec\u00edtim zdesenie, len nepr\u00edjemn\u00fd, ostr\u00fd pocit, \u017ee
ma t\u00e1to zvl\u00e1\u0161tna vec neust\u00e1le sleduje. Strhol som sa, ke\u010f som zac\u00edtil dotyk dlane na
ramene.
\u201eMartin, \u010do tu rob\u00ed\u0161?\u201c
Pozrel sa vpred \u2013 a zalial ho studen\u00fd pot.
\u201ePane Bo\u017ee\u2026\u201c
Neboli sme sami. K nemu sa postupne prid\u00e1vala cel\u00e1 dedina. My dvaja sme v\u0161ak st\u00e1li
najbli\u017e\u0161ie, ostatn\u00ed sa odv\u00e1\u017eili len z dia\u013eky.
\u201eTo je diabol!\u201c vykr\u00edkol Franz.
O chv\u00ed\u013eu ma otec pevne schmatol za rameno a odtiahol k ostatn\u00fdm.
Richter bol hnevom bez seba, nikdy predt\u00fdm som ho tak\u00e9ho nevidel.
\u201ePri\u0161iel si sem potresta\u0165 hrie\u0161nikov? Tu \u017eiadnych nen\u00e1jde\u0161!\u201c
Popadol sekeru a ako z\u00fariv\u00fd berserker ju hodil priamo do entity.
\u201eVr\u00e1\u0165 sa sp\u00e4\u0165 do pekla!\u201c
Sekera v\u0161ak preletela jej telom ako cez dym. Richter nech\u00e1pavo pri\u017em\u00faril o\u010di. Pozrel sa na
n\u00e1s \u2013 a my na\u0148. V tej chv\u00edli n\u00e1m v\u0161etk\u00fdm do\u0161lo, \u017ee sme spravili chybu. Rovnakou r\u00fdchlos\u0165ou
sa mu jeho vlastn\u00e1 sekera zaryla do sp\u00e1nku. Krv vyprskla naokolo a jeho telo padlo na
studen\u00fa zem.
V\u0161etci sme c\u00favli aspo\u0148 o p\u00e4tn\u00e1s\u0165 krokov. K\u00fdm sme neveriacky h\u013eadeli na bezvl\u00e1dneho
Richtera, z nebies sa v hmle otvoril tmav\u00fd f\u013eak pripom\u00ednaj\u00faci port\u00e1l do pekiel. Hmlist\u00e9 lan\u00e1
uchopili jeho kon\u010datiny a vtiahli ho dnu. O chv\u00ed\u013eu nato z temnej priepasti vypadlo vyschnut\u00e9
telo, pripom\u00ednaj\u00face mumifikovan\u00fa schr\u00e1nku.
Nemali sme kam ujs\u0165 \u2013 a dobre sme to vedeli. Z nebies sa spustilo nie\u010do, \u010do pripom\u00ednalo
sneh. Len\u017ee to nebol sneh, bol to popol. Ochladenie pri\u0161lo r\u00fdchlo a ne\u00faprosne. Nemali sme
\u010do pestova\u0165, z\u00e1soby sa m\u00ed\u0148ali a \u010das, ktor\u00fd sme u\u017e aj tak nemali, letel \u0161ialenou r\u00fdchlos\u0165ou.
Entita n\u00e1s st\u00e1le sledovala \u2013 bez odpo\u010dinku, bez mihnutia.
Starec Rendall umrel pred t\u00fd\u017ed\u0148om na zlyhanie organizmu. Nebolo mu pomoci a entita si ho
vzala. Niektor\u00ed jej nosili dary, akoby d\u00fafali v z\u013eutovanie. M\u00e1rne \u2013 len n\u00e1s hypnoticky
sledovala a r\u00e1stla. In\u00ed za\u010dali str\u00e1ca\u0165 trpezlivos\u0165, strach ich pohlcoval \u010doraz viac.
A ja? Preplakal som cel\u00e9 tie t\u00fd\u017edne. Ka\u017ed\u00fa noc som zasp\u00e1val v absol\u00fatnom sm\u00fatku a r\u00e1no
sa budil do apatick\u00e9ho \u017eia\u013eu. M\u00f4j otec na tom nebol inak. Nepom\u00e1hala ani dezorient\u00e1cia \u2013
dni a noci sa zliali, nik nevedel, kedy je de\u0148 a kedy noc.
\u201eOdkia\u013e poch\u00e1dza nen\u00e1vis\u0165, tati?\u201c sp\u00fdtal som sa, ke\u010f sme v dome prikladali do oh\u0148a
posledn\u00e9 kusy dreva. Len m\u00e1lokto sa chcel deli\u0165 \u2013 jedine bratia Senders a Anders navrhli
spoji\u0165 z\u00e1soby, aby sme vydr\u017eali aspo\u0148 o \u010dosi dlh\u0161ie.
Otec odpovedal melancholick\u00fdm t\u00f3nom:
\u201eTo ja neviem, syn m\u00f4j.\u201c
\u201eD\u00e1 sa to \u013eahko spozna\u0165?\u201c
\u201eNie v\u017edy.\u201c
\u201e\u010co ak\u2026 \u010do ak t\u00e1 vec vonku je n\u00e1\u0161 Boh, o ktorom m\u00e1me len myln\u00fa predstavu?\u201c
\u201eAk je to tak, syn m\u00f4j,\u201c pozrel na m\u0148a, \u201emali by sme sa za\u010da\u0165 ob\u00e1va\u0165.\u201c
N\u00e1\u0161 rozhovor preru\u0161il n\u00e1hly zbor v\u00fdkrikov, ktor\u00fd sa rozliehal dedinou.
\u201eOsta\u0148 tu!\u201c povedal otec a vzal sekeru do r\u00fak. Opatrne vy\u0161iel von a ja som ho, samozrejme,
bez dychu sledoval. Priestor, ktor\u00fd naz\u00fdvam mal\u00e9 n\u00e1mestie pri h\u00e1ku, osvet\u013eoval ohe\u0148 a
z\u00e1blesky svetla. Nevedno ako, ale spoza jeho chrbta sa vynoril Franz, ktor\u00fd mu omotal lano
okolo krku a spolu s \u010fal\u0161\u00edmi troma ho vliekol k h\u00e1ku.
\u201eOtec!\u201c zakri\u010dal som.
V\u0161imli si ma. Jeden z nich ma schmatol ako vrece zemiakov a \u0165ahal t\u00fdm ist\u00fdm smerom. Otec
sotva d\u00fdchal. Pred h\u00e1kom sa medzi mu\u017emi strhla h\u00e1dka.
\u201eHod\u00edme ho tam cel\u00e9ho.\u201c
\u201eNie. Vezmeme si nie\u010do \u2013 jedla niet dos\u0165 \u2013 a zvy\u0161ok darujeme entite,\u201c odvetil Franz. V\u0161etci
s\u00fahlasili a m\u00f4j otec bezvl\u00e1dne le\u017eal na pokraji s\u00edl.
\u201ePrep\u00e1\u010d, kamo\u0161,\u201c prehl\u00e1sil Franz, \u201eale m\u00f4j syn mi povedal, \u017ee vy ste toto sp\u00f4sobili.\u201c
Vz\u00e1p\u00e4t\u00ed mu za\u010dal sekerou odsek\u00e1va\u0165 kon\u010datiny. Krv striekala v\u0161ade. Kri\u010dal som, vzpieral sa,
sna\u017eil sa otcovi pom\u00f4c\u0165 \u2013 m\u00e1rne. Ke\u010f mu odsekli druh\u00fa ruku, u\u017e bol m\u0155tvy. Jeden z nich vzal
ko\u017een\u00fd batoh a nah\u00e1dzal do\u0148 kon\u010datiny.
\u201ePre\u010do nevezmeme viac?\u201c sp\u00fdtal sa Frederik, ktor\u00fd ma dr\u017eal.
\u201eNem\u00f4\u017eeme by\u0165 nen\u00e1sytn\u00ed. \u010c\u00edm viac darujeme entite, t\u00fdm viac n\u00e1m d\u00e1 l\u00e1sky,\u201c odvetil Franz.
Dedina bola v chaose \u2013 krik, rabovanie, panika. Entita bola u\u017e ve\u013ek\u00e1 ako dom a prid\u00e1vali sa
k nej \u010fal\u0161ie tiene. Zvy\u0161ok otcovho tela zavesili na h\u00e1k. Nebesia si ho vzali \u2013 a op\u00e4\u0165 vyvrhli.
\u201eDaj sem toho chlapca.\u201c
\u201eNie!\u201c zreval som, ale Frederik ma zhodil o zem a pritla\u010dil. Franz sa chystal sekn\u00fa\u0165, ke\u010f sa
spoza jeho chrbta vynorili Sanders s Andersom. Anders Franza odhodil, schmatol jeho
sekeru a celou silou ju vrazil z boku do jeho l\u00edca. Franz st\u00e1l, krv\u00e1cal z \u00fast a vyd\u00e1val len
chrap\u013eav\u00fd zvuk. Anders ukon\u010dil jeho tr\u00e1penie \u00faderom do lebky.
\u201eUpa\u013euj do domu, chlap\u010de,\u201c povedal.
Nev\u00e1hal som. Rozbehol som sa a vbehol dnu. Dvere som zatarasil v\u0161etk\u00fdm, \u010do sa dalo, a
oprel sa o ne \u2013 mo\u017eno len preto, aby som mal ak\u00fa-tak\u00fa istotu.
A\u017e vtedy na m\u0148a v\u0161etko do\u013eahlo. To \u0161ialenstvo vonku, smr\u0165 otca, cel\u00e1 hr\u00f4za. Tentoraz som
bol s\u00e1m za seba. \u201eMus\u00ed\u0161 z\u00edska\u0165 jedlo a teplo,\u201c vravel som si. Nemohol som dopusti\u0165, aby
som umrel len tak. Mal som len dve pravidl\u00e1: nezbl\u00e1zni\u0165 sa ako D\u00e1riusov otec a nikdy nikoho
nezabi\u0165. Nechcem ma\u0165 na ruk\u00e1ch cudziu krv \u2013 ak toto v\u0161etko v\u00f4bec niekedy skon\u010d\u00ed.
Slovo skon\u010d\u00ed sa mi zarylo do mysle. \u010co budem robi\u0165, ke\u010f to raz naozaj skon\u010d\u00ed? M\u00e1 toto cel\u00e9
v\u00f4bec zmysel? Nie. Teraz sa nesmiem zr\u00fati\u0165, na to bude \u010das inokedy.
Postavil som sa a h\u013eadal po dome nie\u010do pod zub. Obliekol som si tepl\u00fa ko\u017eu\u0161inu, do vaku
vzal trochu dreva \u2013 ak by som sa musel premiestni\u0165. Jedin\u00e9 jedlo bol k\u00fasok chleba. Ke\u010f som
ho zhltol cel\u00fd, uvedomil som si, ak\u00fd som bol vlastne hladn\u00fd. Bola to chyba? Mo\u017eno. A mo\u017eno
ma aj tak pohlt\u00ed entita. Na \u010dom z\u00e1le\u017e\u00ed?
Pre\u0161iel som dom, vzal otcov n\u00f4\u017e. Vonku sa ochladzovalo, tak som zap\u00e1lil krb. Za z\u00e1tarasou
som sa nec\u00edtil a\u017e tak ohrozen\u00fd. Ohrieval som sa pri ohni a prem\u00fd\u0161\u013eal o v\u0161etkom, \u010do sa stalo.
V\u0161etko sa zmenilo a pokazilo. Nedok\u00e1zal som to pochopi\u0165.
Rodi\u010dov u\u017e nem\u00e1m. A ak zopakujem otcovu chybu, aj ja skon\u010d\u00edm. Nie v\u017edy je najhor\u0161ie
miesto to, kde sa nach\u00e1dzate \u2013 niekedy je to va\u0161a vlastn\u00e1 myse\u013e.
Z katastrofick\u00fdch my\u0161lienok ma vytrhol buchot na dvere \u2013 a zn\u00e1my hlas. Bol to Sanders.
\u201eSi tam, chlap\u010de? Otvor.\u201c
Mo\u017eno to znie pokrytecky, ale nev\u00e1hal som a otvoril dvere. Naozaj tam bol Sanders, ktor\u00fd
vst\u00fapil dnu. R\u00fdchlo sme dvere op\u00e4\u0165 zatarasili a Sanders, cel\u00fd od krvi, sa bezmy\u0161lienkovito
oprel o stenu a padol na zadok.
\u201e\u010eakujem ti, chlap\u010de. Tvojho tatka mi je \u013e\u00fato.\u201c
\u201eKde je Anders?\u201c
\u201eDostali ho. Vonku to teraz nie je ve\u013emi dobr\u00e9, chlap\u010de. Ak som spr\u00e1vne pochopil, v\u0161etci sa
rozdelili do frakci\u00ed. Dokopy n\u00e1s tu je osem, ak po\u010d\u00edtam aj n\u00e1s dvoch.\u201c
\u201eA D\u00e1rius? Nevie\u0161, \u010di to pre\u017eil?\u201c
\u201eNem\u00e1m \u0161ajnu, chlap\u010de. Ned\u00e1vam mu ve\u013ek\u00fa \u0161ancu, \u017ee pre\u017eil.\u201c
Sanders sa prudko nad\u00fdchol, akoby poc\u00edtil siln\u00fa boles\u0165.
\u201eViem len to, \u017ee dom oproti n\u00e1m dr\u017e\u00ed jedna frakcia a na druhej strane, na konci, je druh\u00e1.\u201c
\u201eAko sme na tom s jedlom?\u201c sp\u00fdtal som sa.
\u201eNie ve\u013emi dobre. Je len ot\u00e1zkou \u010dasu, kedy sa tu po\u017eerieme navz\u00e1jom,\u201c odvetil a dodal:
\u201eSi m\u00fadry chlapec, Martin. Preto nech sa deje \u010doko\u013evek, za \u017eiadnu cenu necho\u010f do hmly.
Nech \u0165a to ani len nenapadne. Rendoff to spravil \u2013 a zo\u0161alel.\u201c
\u201eAko zo\u0161alel?\u201c Pri\u017em\u00faril som zvedavo o\u010di.
\u201eVr\u00e1til sa z hmly ako vymenen\u00fd. Trepal \u010dosi o hviezdach, o tom, \u017ee v\u0161etko je lo\u017e a v\u0161etci sa
\u0161eredne m\u00fdlime. Spom\u00ednal ak\u00e9si miesto s dverami, ktor\u00fdmi by sa malo da\u0165 prejs\u0165. Ale \u010do
bolo najhor\u0161ie \u2013 vraj videl t\u00fa vec. Nedal sa op\u00edsa\u0165 jej v\u00fdzor, t\u00e1 hr\u00f4za\u2026 Nakoniec vybehol z
hmly a s\u00e1m sko\u010dil na h\u00e1k.\u201c
\u201eTo je stra\u0161n\u00e9,\u201c dodal som zarazene.
\u201eNi\u010d ned\u00e1va zmysel, chlap\u010de. Ale jednu vec viem isto \u2013 t\u00e1 vec tam vonku n\u00e1s len
nepozoruje. \u017div\u00ed sa nami. Inak by tu nebola. Nech sa stane \u010doko\u013evek, nedovo\u013e jej to.\u201c
Zamyslene som k\u00fdvol. Vtom n\u00e1s preru\u0161il buchot a krik. Sanders sa ubolene postavil a obaja
sme pozreli z okna. Oproti n\u00e1m za\u010dal horie\u0165 dom, ktor\u00fd zapa\u013eovali dvaja chlapi. Zatarasili
v\u0161etky v\u00fdchody a nechali ich tam horie\u0165 za\u017eiva. Nikdy som nepo\u010dul tak\u00fd krik. Ni\u010d sme
nerobili \u2013 ani sme nemohli. V priebehu pol hodiny dom zhorel. Potom ho uhasili a tel\u00e1
vyviezli von.
\u201eMysl\u00edm, \u017ee s\u00fa u\u017e dobre prepe\u010den\u00ed, nie, Florenc?\u201c
\u201eM\u00e1\u0161 pravdu, Jozef.\u201c
\u201eTo je svinstvo,\u201c povedal znechutene Sanders. Obaja sme sledovali, ako porcuj\u00fa tel\u00e1 \u2013 a
miestami ich aj priamo jedia.
\u201eTeraz by sme ich mohli trafi\u0165, bastardov.\u201c
\u201e\u010co t\u00fdm mysl\u00ed\u0161? To nebude dobr\u00fd n\u00e1pad.\u201c
\u201eVer mi, chlap\u010de. Teraz alebo nikdy. M\u00e1\u0161 nejak\u00fa zbra\u0148?\u201c
\u201eM\u00e1m n\u00f4\u017e.\u201c
\u201eDaj ho sem. Skoncujeme s t\u00fdmi kokotmi.\u201c
Podal som mu svoj n\u00f4\u017e a v jeho o\u010diach som zbadal neuverite\u013en\u00fd z\u00e1pal.
\u201eRozdel\u00edme sa a spolu ich zvl\u00e1dneme.\u201c
\u201eJa zab\u00edja\u0165 nebudem,\u201c protestoval som.
\u201eChlap\u010de, nebu\u010f bl\u00e1zon. Chce\u0161, aby dostali teba?\u201c
\u201eNie.\u201c
\u201eTak sa tomu nebr\u00e1\u0148. Ja zabijem prv\u00e9ho a ty ho\u010f \u010dosi po druhom, aby si up\u00fatal jeho
pozornos\u0165.\u201c
Nerv\u00f3zne som s\u00fahlasil. Vybehli sme zadn\u00fdmi dverami. Na vlastn\u00e9 o\u010di som videl, ako porcuj\u00fa
zhoren\u00e9 tel\u00e1. Sanders za\u00fato\u010dil prv\u00fd \u2013 zozadu za\u0165al jedn\u00e9mu do krku. Ja som sa chystal, ale
nedok\u00e1zal som to. Zamrzol som. A to bola ve\u013ek\u00e1 chyba.
Jozef ihne\u010f zareagoval a hodil n\u00f4\u017e po Sandersovi. Ten ho dostal rovno do oka a bezvl\u00e1dne
padol k zemi. Jozef sa zlovestne oto\u010dil ku mne. Vedel som, \u017ee mus\u00edm uteka\u0165 a r\u00fdchlo
rozm\u00fd\u0161\u013ea\u0165. Utekal som k najbli\u017e\u0161iemu domu \u2013 priamo pri hmlovine.
\u201eMne neute\u010die\u0161, chlap\u010de. Ja \u0165a c\u00edtim!\u201c
Ignoroval som ho a utekal za dom. Zobral som zo zeme dreven\u00fa dosku a podliezol pod dom.
Po\u010dul som jeho kroky, ako ho obch\u00e1dzal. Preplazil som sa na druh\u00fa stranu \u2013 a tam bol aj on,
priamo pri hmlovine. To m\u00f4j pl\u00e1n ale neprekazilo. Potichu som sa postavil a ne\u017e sa stihol
oto\u010di\u0165, buchol som ho celou silou po hlave. Spadol do tajomnej hmloviny \u0161ialenstva.
Trochu som c\u00favol a uvidel entitu, ktor\u00e1 na m\u0148a h\u013eadela. Bola v\u00e4\u010d\u0161ia ne\u017e dva domy. A okolo
nej st\u00e1lo sedemn\u00e1s\u0165 tie\u0148ov.
Po\u010dka\u0165. Sedemn\u00e1s\u0165?
Oto\u010dil som sa \u2013 a vtom ma D\u00e1rius silno trafil do hlavy. \u00dader som mo\u017eno vykryl rukou, ale
moja kos\u0165 to nezvl\u00e1dla. Padol som na zem, dla\u0148ou pred sebou som nazna\u010doval, nech
prestane.
\u201eTo ty si to sp\u00f4sobil, Martin, nie ja! Zabil si mi otca!\u201c kri\u010dal pln\u00fd \u017eia\u013eu.
\u201eTvoj otec zabil toho m\u00f4jho!\u201c protestoval som.
\u201eTy to nech\u00e1pe\u0161? Pustil si na n\u00e1s zlo. Ty si n\u00e1s zabil!\u201c povedal a za\u010dal ma udiera\u0165 kame\u0148om.
Jeden \u00fader som vykryl, druh\u00fd som mu zastavil, chytil som mu ruku a \u010delom som tresol do
jeho \u010dela. D\u00e1rius spadol na zem. Tentokr\u00e1t som nev\u00e1hal. Zobral som kame\u0148 a b\u00fachal do\u0148ho
hlava-nehlava.
\u201eTy si ma k tomu don\u00fatil! Bol si m\u00f4j brat, D\u00e1rius! Mali sme dr\u017ea\u0165 spolu, nie \u00eds\u0165 proti sebe!\u201c
kri\u010dal som so slzami v o\u010diach, zatia\u013e \u010do krv striekala v\u0161ade naokolo.
V\u0161etko som si uvedomil a\u017e vtedy, ke\u010f z jeho tv\u00e1re ni\u010d neostalo. Krvav\u00fd kame\u0148 som odhodil
a zakri\u010dal tak hlasno, \u017ee ozvenu museli po\u010du\u0165 a\u017e v R\u00edme. Potom som si spomenul na
Sandera. Entita jednozna\u010dne r\u00e1stla z utrpenia a \u010d\u00edm krutej\u0161ia smr\u0165 bola, t\u00fdm viac \u017eivota
z\u00edskala. Ja jej t\u00fato hru hra\u0165 nebudem.
S boles\u0165ami po celom tele som si sadol a oprel sa o stojan h\u00e1ku. Z nebies vych\u00e1dzalo
mnoho tienist\u00fdch chapadiel, ktor\u00e9 brali m\u0155tvoly a, ako v\u017edy, ich vz\u00e1p\u00e4t\u00ed vyp\u013e\u00favali sp\u00e4\u0165. Len
som sledoval entitu, ako sleduje m\u0148a \u2013 a spolu s \u0148ou aj \u010fal\u0161\u00edch osemn\u00e1s\u0165 tie\u0148ov.
\u010c\u00edm dlh\u0161ie som na \u0148u z\u00edzal, t\u00fdm jasnej\u0161ie som si uvedomoval drastick\u00fd, a\u017e tragikomick\u00fd fakt:
ja nie som ten, kto je tu v\u00e4z\u0148om. Alebo aspo\u0148 nie jedin\u00fd. By\u0165 mocnou bytos\u0165ou, ktor\u00e1 je
n\u00faten\u00e1 k\u0155mi\u0165 sa v\u0161etk\u00fdm utrpen\u00edm, je omnoho hor\u0161ie ne\u017e smr\u0165.
Nech sa to zd\u00e1 akoko\u013evek zvl\u00e1\u0161tne, ni\u010d som nec\u00edtil \u2013 \u017eiadny hnev, pomstychtivos\u0165, \u013e\u00fatos\u0165 ani
sm\u00fatok. Len som \u017eil a chcel sa posun\u00fa\u0165 \u010falej. Som netvor, ktor\u00fd zabil svojho priate\u013ea, ale do
toho momentu som nikdy ne\u0161\u00edril n\u00e1silie ani nen\u00e1vis\u0165. Rob\u00ed to zo m\u0148a len oby\u010dajn\u00e9ho \u010dloveka
zahnan\u00e9ho do \u00fazkych?
Horko-\u0165a\u017eko som sa postavil. Odmietal som ak\u00fako\u013evek bezn\u00e1dej, sm\u00fatok \u010di \u017eia\u013e nad t\u00fdm, \u010do
sa stalo. Skr\u00e1tka \u2013 stalo sa. A ja to u\u017e nezmen\u00edm. M\u00f4j otec v\u017edy vravel, \u017ee probl\u00e9my s\u00fa na
to, aby sa im \u010delilo. A koniec koncov, samotn\u00fd probl\u00e9m sa m\u00f4\u017ee sta\u0165 rie\u0161en\u00edm.
Mohutn\u00e9 zlo, ktor\u00e9 ve\u013ekos\u0165ou i vzh\u013eadom pripom\u00ednalo diabolsk\u00e9ho Boha, mo\u017eno nebolo a\u017e
tak\u00fdm probl\u00e9mom, ako sme si mysleli. C\u00edtil som sa hl\u00fapo pri uvedomen\u00ed, \u017ee jedin\u00fd skuto\u010dn\u00fd
probl\u00e9m nebola entita, ale n\u00e1\u0161 postoj k nej.
Vydal som sa vpred, kr\u00edvaj\u00fac, ale odhodlane. Nech ma \u010dakalo na druhej strane \u010doko\u013evek,
prijmem to tak\u00e9, ak\u00e9 je, a p\u00f4jdem \u010falej.
Vst\u00fapil som do hmloviny a preb\u00e1ral sa skrz \u0148u. Ani neviem, ako dlho som kr\u00e1\u010dal \u2013 pri\u0161lo mi
to ako ve\u010dnos\u0165. Ob\u010das ved\u013ea m\u0148a pre\u0161la entita, pozrela sa na m\u0148a a pokra\u010dovala \u010falej vo
svojej ceste.
Hmla sa pomaly rozpl\u00fdvala. Nepoc\u00edtil som v\u00e4\u010d\u0161ie teplo, no nakoniec zmizla \u00faplne a ja som
sa ocitol na l\u00fake. Kr\u00e1\u010dal som \u010falej a \u010doskoro som narazil na dedinu. Ke\u010f ma uvideli, ka\u017ed\u00fd
st\u00e1l s otvoren\u00fdmi \u00fastami. A \u010do bol a\u017e dar od osudu \u2013 bol tam doktor, ktor\u00fd ma onedlho dal
dokopy.
Dym, ktor\u00fd e\u0161te zatmieval slnko, pretrval asi rok. Bol to \u0165a\u017ek\u00fd rok \u2013 ak nie jeden z
najhor\u0161\u00edch. Ale ako to u\u017e v \u013eudskej povahe b\u00fdva, v\u0161etko sme zvl\u00e1dli a v\u0161etko uplynulo.
Ke\u010f som prech\u00e1dzal uli\u010dkou, minul som Jozefa. Bol cel\u00fd \u0161ediv\u00fd a p\u00f4sobil ako \u00faplne in\u00fd
\u010dlovek. No v\u00e1\u017eny bol jeho poh\u013ead, ke\u010f sa na sekundu stretol s moj\u00edm. Videl som v \u0148om \u017eia\u013e
a n\u00e1dej, bojuj\u00face v nekone\u010dnej bitke o svetlo a tmu.
Nechcel som ho zabi\u0165. Hnev som proti nemu nec\u00edtil. Obaja sme si pre\u0161li peklom a obaja si
zasl\u00fa\u017eime druh\u00fa \u0161ancu \u2013 alebo aspo\u0148 n\u00e1dej na lep\u0161ie zajtraj\u0161ky. Mo\u017eno sa \u00fapln\u00e9ho
zotavenia sveta nedo\u017eijem, ale ver\u00edm, \u017ee bude lep\u0161ie. Mus\u00ed by\u0165.
Teraz sed\u00edm na l\u00fake a p\u00ed\u0161em tento list. Mo\u017eno si ho raz niekto pre\u010d\u00edta a bude poh\u0155da\u0165
absurditou t\u00fdchto udalost\u00ed \u2013 alebo mnou samotn\u00fdm. A viete \u010do? Je to jedno.
\u010cas toti\u017e kr\u00e1\u010da v kruhoch. Hnev si nevyber\u00e1. My \u00e1no. Na\u0161e vn\u00fatorn\u00e9 s\u00faboje prich\u00e1dzaj\u00fa a
odch\u00e1dzaj\u00fa. Ak\u00fa mu d\u00e1me silu, aby ovl\u00e1dal na\u0161e \u017eivoty?
Vtedy som videl nen\u00e1vis\u0165. Vtedy som ju poznal. A vtedy som ju pochopil.<\/p>\t\t\t\t\t\t\t<\/div>\r\n\t\t\t\t\t\t\t\t\t\t<\/div>\n\t\t\t\t\t<\/div>\n\t\t<\/div>\n\t\t\t\t\t<\/div><\/div>\r\n\t\t<\/section>\r\n\t\t\t\t<\/div>\n\t\t","protected":false},"excerpt":{"rendered":"

Zlos\u0165 Temnoty V roku 536 sa svet ocitol v tieni hmlistej temnoty, ktor\u00e1 sp\u00f4sobila, \u017ee slnko sa stalo lenbled\u00fdm tie\u0148om…<\/p>\n","protected":false},"author":1,"featured_media":1896,"comment_status":"open","ping_status":"open","sticky":false,"template":"","format":"standard","meta":{"footnotes":""},"categories":[14,15],"tags":[38,39],"class_list":{"0":"post-235","1":"post","2":"type-post","3":"status-publish","4":"format-standard","5":"has-post-thumbnail","7":"category-timeline","8":"category-times","9":"tag-travelling","10":"tag-webdesign"},"menu_order":0,"_links":{"self":[{"href":"https:\/\/dominikbako.com\/index.php\/wp-json\/wp\/v2\/posts\/235","targetHints":{"allow":["GET"]}}],"collection":[{"href":"https:\/\/dominikbako.com\/index.php\/wp-json\/wp\/v2\/posts"}],"about":[{"href":"https:\/\/dominikbako.com\/index.php\/wp-json\/wp\/v2\/types\/post"}],"author":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/dominikbako.com\/index.php\/wp-json\/wp\/v2\/users\/1"}],"replies":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/dominikbako.com\/index.php\/wp-json\/wp\/v2\/comments?post=235"}],"version-history":[{"count":17,"href":"https:\/\/dominikbako.com\/index.php\/wp-json\/wp\/v2\/posts\/235\/revisions"}],"predecessor-version":[{"id":1919,"href":"https:\/\/dominikbako.com\/index.php\/wp-json\/wp\/v2\/posts\/235\/revisions\/1919"}],"wp:featuredmedia":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/dominikbako.com\/index.php\/wp-json\/wp\/v2\/media\/1896"}],"wp:attachment":[{"href":"https:\/\/dominikbako.com\/index.php\/wp-json\/wp\/v2\/media?parent=235"}],"wp:term":[{"taxonomy":"category","embeddable":true,"href":"https:\/\/dominikbako.com\/index.php\/wp-json\/wp\/v2\/categories?post=235"},{"taxonomy":"post_tag","embeddable":true,"href":"https:\/\/dominikbako.com\/index.php\/wp-json\/wp\/v2\/tags?post=235"}],"curies":[{"name":"wp","href":"https:\/\/api.w.org\/{rel}","templated":true}]}}