„Tati, prečo nechceš prijať tú prácu od uja?“
„Som si akýsi neistý, Ela,“ odvetil René a prepol stierače, hoci okno bolo suché. „Vieš, v živote nemôžeš do všetkého len tak hopnúť.“
Malá Ela na neho pozrela s veľkými, zvedavými očami. „A ako potom budeš vedieť, čo máš rád?“
René sa pousmial a zastal na najbližšej pumpe. „Dobre, ideme nakúpiť. Za pol hodiny sme na chate.“
Vošli dovnútra. Vzduch tam bol chladný a príjemný. René vzal košík a prechádzal medzi regálmi.
„Mlieko v sklenenej fľaši?“ zasmial sa. „Cítim sa ako na ranči.“
Hodil ho do košíka a prešli k pokladni.
„Dobrý deň, pane,“ pozdravil predavač.
„Dobrý. Budem platiť kartou.“
„Kam smerujete, niekde na párty?“
„Nie, na takie už som starý. S dcérou ideme na chatu.“
René sa pozrel na Elu, ale predavač sa na zlomok sekundy zarazil, prsty mu zastali nad terminálom. Potom sa usmial. „Pozor na cestách. Slnko tu pečie statočne.“
René kývol a poďakoval. Keď nasadli opäť do auta a odchádzali, predavač vyšiel pred pumpu a díval sa za nimi, až kým jasná červená farba nezmizla.
René otvoril dvere a Ela vbehla so spevom dnu. Rozbehla sa rovno k pohovke, zatiaľ čo on odkladal tašky. Pri vybaľovaní narazil na fľašu červeného vína. Zamračil sa.
„Nepamätám sa, že by som ju kupoval.“
Chata pôsobila novo a čisto. Vo vzduchu bolo cítiť čerstvé drevo a slabú vôňu levandule.
Slnko už zapadlo, keď spolu stáli v kúpeľni a čistili si zuby. René si všimol, že jeho odraz sa občas pohol o zlomok sekundy neskôr. Niekedy obraz v zrkadle akoby preskočil.
„Vidíš to tiež?“ spýtal sa ticho.
„Čo myslíš, oci?“ odpovedala Ela nevinným hlasom. Chvíľu naň hľadela, potom len mávla rukou.
O chvíľu v kuchyni ho premohla zvláštna chuť na víno.
„Umýval som si zuby, ale…“ zamrmlal si pre seba, nalial si pohár a napil sa.
Keď prechádzal okolo kúpeľne, periférne si všimol Elu, ako sa pozerá do zrkadla. Jej odraz jej mával. Zastal, otočil sa späť, ale odraz stál pokojne, nič nebolo inak.
„Nebudeš dnes spinkať vedľa mňa, oci?“ spýtala sa potom s veľkými, prosebnými očami.
René sa usmial. Onedlho ju uložil, prečítal krátku rozprávku a nechal sa uniesť jej pokojom, až spolu zaspali.
V noci ho prebudil detský smiech. Ela nikde. Zmätene vstal a vyšiel na chladnú chodbu. Smiech prichádzal z kúpeľne, no svetlo bolo zhasnuté. Zasvietil a opatrne sa blížil.
„Ela, si v poriadku?“
„Tati, autíčko,“ zaznelo spoza dverí.
Smiech vystriedal nepríjemný krik. Rozbehol sa, jej meno mu rezonovalo v hrdle. Prudko otvoril dvere, zasvietil… a uvidel ju. Nedotknutú – ale za sklom.
„Ahoj, tati.“ Zamávala mu a dodala: „Už musím ísť.“
Otočila sa chrbtom, ostali po nej len obrysy v diaľke.
„Nie… nie, Ela!“ kričal. Chytil sklo a udieral doň. „Toto musí byť sen. Toto nie je reálne!“
Búšil päsťou, no zrazu cez sklo prešiel a dopadol na kamennú zem v pivnici. Zmätene sa chytil za zátylok a vstal. Rozhliadol sa po osvetlenej miestnosti a všimol si schody a dvere, ktoré sa zatvorili.
Pomaly po nich vystúpal a otvoril dvere. Vtom ho zasypalo množstvo prázdnych fliaš od alkoholu. Prederavil sa pomedzi ne a dostal sa na koniec miestnosti. Otvoril ďalšie dvere a ocitol sa na mieste, ktoré pripomínalo bar.
„Aaa, na teba som čakal,“ povedal s úsmevom muž sediaci za stolom. „Ty si René, však? Poď, sadni si. Dáme po jednom.“
„Hľadám svoju dcéru. Nevidel si ju?“
„No… kto vie, kto vie. Záleží, či si so mnou kopneš.“
René k nemu pristúpil. „Potrebujem ju nájsť, nie tu s tebou chlastať,“ odvetil nahnevane.
„Chlastať? Chlastať?!“ zreval muž a vzápätí vypil pol fľaše rumu. Ťažko dýchajúc sa odlepil zo stoličky a prevrátil stôl. Vyzeral zanedbane, špinavo. „Ooo áno, človek si raz vypije a už je z neho alkoholik! Dnešná mládež už nič iné ani nevie!“
Približoval sa k Renému, ten pomaly cúval.
„Tie vaše akože zdravé stravy… vždy vravím, že jebnúť si jeden je lepšie než akýkoľvek doktor!“ Schmatol Reného a hodil ho na druhý koniec izby. „Pozri sa na mňa! Som zdravý a silný ako repa!“
„Vôbec ti nerozumiem,“ odsekol René.
René sa bránil, no muž ho silno udrel a znovu odhodil. Potom si zo zeme vzal fľašu a dopil ju.
„Vieš čo? Ja sa nemusím nikomu páčiť. Pre seba som dobrý, mám svoje roky, tak čo.“
Muž sa ho znova chytil, no René zreval hnevom: „Dosť! Potrebujem nájsť svoju dcéru. A ty sa potrebuješ dať dokopy! Pozri sa na seba, toto nie je život, ale pomalé umieranie. A kvôli čomu? Zo strachu žiť? Máš na viac!“
Muž sa zastavil, v očiach sa mu zablyslo pochopenie. „Vždy mi to pomáhalo… v každej situácii.“
„Pozri sa na neho. Naokolo. Pomohlo ti to?“
Obzrel sa. S plačom si sadol na zem a oprel sa o stenu. „Ja neviem, ako uniknúť. Ja to neviem.“
René si k nemu kľakol a položil mu ruku na rameno. „Začneme tým, že to tu upraceme.“
Muž sa naň pozrel cez slzy a jemne sa usmial. Fľaše okolo nich začali miznúť, rozplývať sa ako dym, až bola miestnosť čistá.
„Musíš ísť do ďalšej izby.“
René prikývol, vstal a zamieril k dverám.
„Počkaj,“ zastavil ho a hodil mu kľúč.
„Je toto len sen?“ spýtal sa René.
„Môže… aj nemusí… ktovie.“
René odomkol dvere a vstúpil.
Miestnosť bola tmavá, s kresbami nábytku, okien a postavičiek. Uprostred sedela chrbtom žena. Spievala si a čosi hojdala v rukách.
„Hlaď na svetlo sveta. Keď deň sa končí, som tu pre teba, mojím srdcom si mil…“
Žena sa otočila. V náručí mala starú bábiku.
„Vy musíte byť údržbár,“ ukázala prstom na nakreslený sporák. „Prosím, neviem, čo s tým je, pozrite sa na to.“
„Madam, hľadám svoju dcéru.“
„Máte si lepšie strážiť svoje deti,“ odsekla ho.
Renému to nedalo: „Prečo chováte bábiku?“
„Prosím? Akú bábiku? To je môj maličký Daniel.“ Vstala, jej telo bolo bledé s výzorom kostlivca. „Je ešte malý, ale s mojím drahým už sporíme na jeho budúcnosť, však, drahý?“ Pozrela na kresbu postavy.
„Madam, nič tu nie je reálne.“
Žena sa na neho zhrozene pozrela. Otočila sa a položila bábiku do kreslenej postieľky. Vytiahla z matraca nôž a porezala Renému líce. René zastonal, ale potom sa šikovne vyhýbal.
„Pozri, nechcel som ťa uraziť, ale všetko, čo tu je, tak tu nie je, chápeš?“
Žena zakričala a skočila na neho. Išla ho bodnúť, ale René jej chytil ruky. Obaja v ľahu bojovali, až kým René s ťažkým, udýchaným hlasom nepovedal: „To, čo sa ti stalo, muselo byť strašné. Povedz mi o tom, prosím, viac.“
Žena sa na neho s mokrými očami pozrela. Zahodil jej nôž a vstala. Slzy jej stekali po líci.
„Mali sme ísť len do nemocnice, synček strašne kašlal. Môj drahý, ten pil. Šla som sama s kočíkom…“ Pozrela sa na Reného. „Obzrela som sa len na chvíľu, kočík sa mi vyšmikol na cestu a tam… a tam…“
Zakryla si v žiali tvár. René ju silno objal. Nič nevravel, len ju rukou hladil po chrbte.
„Pane…“ Pozrela sa na Reného. „Nikdy nedovoľte, aby vás žiaľ zaslepil. Musíte ísť ďalej, musíme ísť ďalej.“ Odlepila sa od Reného, utrela si oči a ukázala na dvojicu dverí, ktoré sa pred nimi zjavili. „Vaša dcérka išla doľava.“
Usmiala sa. René úsmev opätoval, poďakoval a vstúpil do ďalšej miestnosti.
Izba bola celá z úlomkov skla. V každom z nich René videl svoj odraz, ale zakaždým iný. Raz zlomeného alkoholika, raz pacienta na nemocničnej posteli, inokedy len sám seba v danej chvíli, preplývajúceho skrz všetko ostatné. Hľadel na stovky svojich vlastných tvárí, až kým sa pred ním nezjavila žena – jeho žena.
„Helen?“ René ju v okamihu silno objal.
„Ela je so mnou, je v poriadku. Môžeš ísť ďalej.“
„O čom to hovoríš? Kde je? Čo sa to tu deje?“
Helen mu prešla rukou cez vlasy, jej pohľad bol pokojný. „Musíš sa prestať za to viniť. Sľúb mi, že pôjdeš ďalej.“
„Ja… ja…“
„Sľúb mi to!“
Reného oči sa začali lesknúť. „Sľubujem.“
Helen sa rozplynula. René sa ju snažil zachytiť, márne. Pred ním sa zjavilo zničené auto – boli to dvere ďalej. Vstúpil. Predieral sa cez pokrivené sedačky, všade cítil pach benzínu. Na jednej zo sedačiek ležali noviny. Otvoril ich. Ihneď ich skrčil, zahodil a prešiel von druhou stranou.
Tentoraz stál v prázdnej miestnosti. Na stene viselo obrovské zrkadlo. V jeho odraze stála malá Ela. Usmievala sa a mávala.
„Ahoj, tati.“
Renému sa podlomili kolená. Jednou rukou sa chytil zrkadla, druhou si utieral oči. „Ahoj, princeznička.“ Usmial sa cez slzy.
„Už musím ísť.“
„Ja viem… ja viem… Tak veľmi ma to mrzí. Tak strašne moc.“
Za ňou sa zjavila Helen a položila dlaň na to isté miesto zrkadla, kde sa opieral René. „Nie je to tvoja chyba.“
„Mal som dávať väčší pozor.“
Helen zvýšila hlas: „Prestaň! Ten vodič bol opitý. A ty teraz robíš to isté. Už nás musíš nechať ísť.“
René sa zhlboka nadýchol, tvár sa mu triasla od plaču. „Skúsim to. Sľubujem, že to skúsim… Milujem vás.“
„Aj my teba,“ odvetili spolu.
Potom sa otočili, zmizli v hmle a zrkadlo sa roztrieštilo, keď sa René prepadol cez jeho kúsky.
Zobudil sa na studenej dlažbe v kúpeľni. Tvár mal porezanú, hlava mu dunela. Postavil sa, ale telo sa mu knísalo. Napriek tomu cítil, že je triezvy. Prešiel chodbou do obývačky. Všade sa povaľovali poloprázdne fľaše. V kuchyni otvoril chladničku – to isté. Zatvoril ju a pohľad mu padol na steny pokreslené detskými kresbami: Ela, rodina, dom. Spomienky, ktoré sa nikdy nevymažú.
Nalial si pohár čistej vody a sadol si na gauč. Z peňaženky vytiahol zažltnutú rodinnú fotku. Cez slzy sa usmial, zdvihol telefón a vytočil číslo.
„Ahoj René, zvážil si tú ponuku? Je to tvoj odbor a myslím, že ti veľmi pomôže.“
„Beriem to,“ odvetil René po chvíľke ticha.
„Výborne. Od pondelka môžeš začať. Všetko ti ukážem, žiadny stres.“
René sa poškrabal po krku. „Ďakujem…“
„Si predsa môj mladší brat. Vždy ťa budem chrániť.“
René sa znova rozplakal. „Ďakujem.“
„To je v poriadku. Vidíme sa čoskoro, dobre?“
„Hmhm.“ Prikývol a zložil.
Chvíľu sedel so sklonenou hlavou, potom si prešiel dlaňami po tvári. Vstal. Otvoril dvere a oslepilo ho slnko.
Ešte naposledy sa obzrel do bytu – na fľaše, na detské kresby, na prázdnotu. Potom obrátil hlavu späť, kde slnko stálo vysoko. Urobil krok a za sebou nechal len zatvorené dvere.
