Salazar udrel do stola tak silno, až sa Teodorov tanier s jedlom o milimeter posunul.
„S mojím titulom v Ríšskom ráde nebude môj syn nejakým obyčajným námorníkom na bezvýznamnej rybárskej lodi! Chceš snáď spôsobiť hanbu nášmu rodu?“ zreval.
Teodor nestihol ani otvoriť ústa a stôl schytal ďalšiu ranu.
„Tvoja matka cestuje naprieč celým kontinentom, aby si mal blahobyt, v ktorom si teraz žiješ. Ja sa idem zodrať, len aby som udržal tých úbožiakov v disciplíne, a ty si chceš vyraziť na more, akoby si bol v rozprávke?“
„Chcem byť len ako ty. A to sa nenaučím, kým budem trčať doma na súši,“ odsekol Teodor.
Salazar naňho uprel pohľad dravca. „Nepôjdeš nikam. Si jediný syn tejto rodiny. Ak to bude nutné, na súši stráviš toľko času, kým nesplodíš dediča.“
V Teodorovi vrel hnev. Vtom však do miestnosti vstúpila Alica a jeho vnútorný tlak sa náhle vyparil. Svojej sestre venoval letmý úsmev.
„Pozri sa na Alicu,“ pokračoval Salazar a jeho hlas znel už pokojnejšie, no o to nebezpečnejšie. „Tá sa bude vydávať. A nie za hocikoho. Jej svadba nám zabezpečí stoličku u samotného cisára.“
Teodor si všimol, ako sa Alica zachvela. V jej tvári videl neskrývaný odpor, no Salazar bol, naopak, nesmierne pyšný. Odrazu sa nahlas rozosmial, akoby na niečo prišiel.
„Mám to! Pôjdeš do administratívy a časom sa vypracuješ na niekoho dôležitého.“
Teodor sklopil zrak a hľadel na svoj odraz v mastnej čepeli noža.
Neskôr ostrov zaliala hlboká noc. Teo sedel pri sviečke a hľadel do knihy, no písmená pred ním tancovali. Myšlienkami bol už niekde úplne inde.
Zo steny započul dve zaklopania. Teo zavrel knihu a zakopal jeden raz. Tento systém dorozumievania si vymysleli už ako deti, keď mali oddelené izby, no chceli sa spolu rozprávať.
V zámku vládla tma a chlad, keď do jeho izby vstúpila Alica.
„Čo sa deje, sestrička?“ spýtal sa a srdce mu bušilo tak silno, až ho sám počul.
Alica si bleskovým krokom sadla vedľa neho na posteľ; ruky sa jej triasli. Jej hlas sa chvel, akoby chcela povedať milión slov, ale nedokázala ani jedno. Teo ju objal. Po chvíli sa Alica upokojila a pozrela naňho.
„Nechcem ten sobáš. Viktor Heralez má cez štyridsať a je to odporné prasa.“
Teo sa zamyslel. „Tak utečieme.“
„Ako, Teo? Naši nás nikdy neprestanú hľadať,“ Alica si pretrela tvár. „Budeme sa musieť celý život schovávať.“
„More má veľa ostrovov a nádherných miest. Môžeme ísť, kam len chceme. Môžeme zohnať loď a plaviť sa,“ navrhol Teo.
Alica si utrela slzy. „To nepôjde. Za tri dni už odchádzam a bohvie, či sa ešte niekedy uvidíme.“
Teo sa na ňu uprene pozrel. „Pozri, niečo vymyslím. Poprípade otcovi povieme, čo cítime. Nemôže nás donútiť.“
Alica prikývla a obaja ešte chvíľu ostali v objatí.
Na druhý deň slnko svietilo za mrakmi. Salazar hladkal svojho psa a nazýval ho miláčikom. Keď dnu vstúpil Teo, Salazar nahodil prísnejšiu tvár a vystrel sa za stolom.
„Volal si ma, otec?“
„Áno. Poznáš mladého Gorra? Vezmi to vrece v rohu a odnes ho jeho matke a súrodencom.“
„Čo sa stalo so Sebastianom?“ spýtal sa Teo.
„Ten bastard dobodal vlastného tatka a ušiel nevedno kam. Ale my ho nájdeme. Tak buď trocha užitočný a odnes im to.“
Teo vzal ťažké vrece a šiel. Musel bežať rýchlo. Silný dážď sa z mrakov valil ako z krhly a blesky v diaľke nad morom šľahali ako bič o koňa. Teo utekal a nohy sa mu zarývali do mokrého piesku, hoci ho vrece na pleci ťažilo. Na ústach mal však úsmev a vypiskoval si španielskú melódiu. Na búrku sa tešil večnosť; pripomínala mu nepriazeň osudu, ktorá dokáže byť slobodná len v chaose búrky. Len v chaose a tlaku videl slobodu ľudského ducha.
Prebehol k starému kamennému domu na okraji ostrova a zaklopal. Z čela si vyhrnul mokré vlasy, na tvári stále úsmev. Dvere sa otvorili.
„Otec vám posiela toto a odkazuje úprimnú sústrasť.“
Gorrova matka si utrela mokré oči a Tea bez slova objala. Teo bol v takom šoku, že zamrzol.
„Poď ďalej, Teo, spravila som rybiu polievku.“
Teo vošiel dnu ako omámený. V kuchyni si nešikovne sadol za stôl a na jeho hrane si všimol nevýrazný červený fľak.
„Sebastian bol vždy zvláštny chlapec…“ začala. „Veľakrát som videla, ako rád ubližuje chrobákom alebo pichá palicou do mŕtvych čajok. Ale nečakala by som ani vo sne, že ublíži svojmu otcovi.“ Podala Teovi polievku. „Herman nebol nikdy dokonalý otec, ale žiadny otec si nezaslúži niečo také.“
„Aj keď ide o zlého človeka?“ spýtal sa Teo.
Matka sa naňho pozrela a razantne odvetila: „Nikto nie je taký zlý, aby si zaslúžil smrť.“
Teo zamyslene jedol. Gorrova matka pobehovala sem a tam ako Bludný Holanďan.
Keď búrka prešla, Teo si sadol na pláž k skale. Zapisoval si do denníka a skleslo hľadel za horizont. Hlavou mu behala jediná otázka: Prečo to Sebastian spravil? Bol rozhodnutý na to prísť.
Medzitým sa Alica nervózne prechádzala po izbe a hrýzla si nechty. Dnu vstúpila služobníčka: „Váš otec vás očakáva.“
Alica prehltla slinu a vyrazila. V pracovni Salazar meditoval nad veľkou mapou.
„Zajtra vyrazíš, dcérka moja. Si pripravená?“
Alica zostala ako primrazená.
„Viem, že ťa to stresuje,“ podišiel k nej. „Ale je dôležité, aby sme náš rod presadili až k veľkému stolu. Chápeš to, však?“
Alica sklonila hlavu a jemne prikývla. Potom sa však nadýchla a pozrela mu priamo do očí: „Nechcem to. Chcem sa vydať z lásky, nie z donútenia.“
Salazar zamyslene kývol hlavou a vrátil sa k stolu. „Alica, v živote nemáme vždy to, čo chceme. Tak sa priprav, nech na princa spravíš dojem.“ Jeho hlas ochladol.
Alica utiekla do svojej komnaty. Cítila v rukách napätie a bezvýchodiskovosť.
Na druhom konci ostrova sa Teo práve vlámal do Sebastianovej izby. Pod posteľou našiel uzamknutú krabicu. Práve keď ju bral pod pazuchu, započul ženský hlas: „Si to ty, Sebastian?“
Matka vošla do izby, no videla len prázdno a otvorené okno. Oprela sa o stenu, sadla si na zem a rozplakala sa.
Teo utiekol na pláž a kameňom surovo rozbil zámok na krabici. Boli v nej hračky, talizmany a primitívna kresba starej veže.
„Nevedel som, že vie kresliť,“ zašepkal a oči sa mu otvorili dokorán. Vedel, čo je to za miesto. Rozbehol sa k veži na druhom konci lesa.
Keď sa k nej dostal, videl ako kvapky vody bičujú starú kamennú stavbu. Vošiel dnu a vo veži fúkal chladný vietor. Teo sa objal rukami, aby sa zahrial. Uvidel ďalšiu, tentoraz otvorenú krabičku. Boli v nej výstrižky z novín o banditoch, o pirátskych kapitánoch a článok o ostrove Tortuga s podčiarknutou frázou: „Sloboda? To je pirátska láska!“
Našiel tam aj tri kresby: monštrum s priveľkými rukami siahajúce na malý domček; to isté monštrum preškrtnuté takou silou, až hrot ceruzky prebodol papier; a nakoniec osamelá čiara vedúca k slnku, po ktorej kráčal niekto príliš malý.
Teo padol na zadok. Cítil chuť na plač kvôli Sebastianovi a zlosť na to, čo mu otec urobil. Niečo v jeho vnútri mu hovorilo, že Sebastian urobil správnu vec.
Domov sa vracal zlomený, kým oblohu zalievala búrková temnota.
Doma Teo sledoval Salazara, ako odchádza z pracovne. Rýchlo vkĺzol dnu a prehľadal stôl. Nič. Potom si všimol otcov kabát – na boku bola kresadlová pištoľ. Vzal ju a schoval si ju za tričko.
O pätnásť minút neskôr už všetci sedeli pri večeri. Atmosféra bola dusivá.
„Si na zajtra pripravená, Alica?“ pozrel Salazar ostro na dcéru.
„Ona nikam nejde, otec,“ ozval sa Teo. Pod stolom nenápadne držal nabitú pištoľ.
Salazar prekvapene zdvihol zrak: „Čo si to povedal?“
„Nechc…“ začala Alica, no brat ju prerušil.
„Alica nikam nejde. Ona nie je tovar!“
Salazar vrazil do stola: „Ty nerozhoduješ o tejto domácnosti!“
„Nedovolím, aby si ju odviedol!“
Salazar sa schuti zasmial. „A ako mi v tom chceš zabrániť? Zajtra ju vydáme a teba zavriem do komnaty, kým nedospeješ.“
Teo ťažko prehltol. „Ja ti to nedovolím,“ vykoktal.
„Tak ty mi to nedovolíš?!“ zreval Salazar tak silno, až sa to ozývalo palácom. Postavil sa a vzal remeň. „Vidím, že si žiadaš výprask.“
„Prosím,“ hlesol Teo, no keď sa k nemu otec priblížil, vytiahol zbraň a strelil ho do panvy.
Alica vykríkla, Salazar padol v bolestiach na zem. Teo roztrasenou rukou odhodil zbraň a podišiel k sestre. „Teraz môžeme ujsť.“
Alica sa mu vyhla s nesmiernym strachom v očiach.
„Sestrička, mňa sa nemusíš báť…“
„Tým, že zavraždíš otca?!“ prerušila ho a cúvla k dverám. „Toto som nechcela. Obaja ste monštrá. Ste chorí!“
Otvorila dvere a rozbehla sa do silného dažďa. Teo za ňou z plných pľúc kričal: „Ja si ťa nájdem, Alica! Nájdem!“
Alica sa nezastavovala, brodila sa bahnom so špinavými šatami. Prišla k prvej rybárskej lodi, kde stáli dvaja muži – jeden malý a chudý, druhý obrovský a koktavý.
Teo hľadel na blesky. Potom sa otočil k otcovi, ktorý za sebou zanechával kaluž krvi. Salazar sa plazil a prosil o milosť, kým sa k nemu Teo blížil ako hladná šelma.
„Vzal si mi to posledné, na čom mi záležalo,“ vzal Teo nôž zo stola. „Urobil si zo mňa monštrum. Prisahám, že vyčistím svet od svinstva, ako si ty a tvoj Ríšsky rád.“
Postavil sa nad neho. „Zalejem celé more krvou. Proti ohňu ohňom!“
A začal do Salazara hystericky bodať. Krv striekala na steny, kým Salazar neostal nehybný so stovkou rán v tele.
Teo zahodil nôž a vyšiel von. Sadol si na schod a nechal dážď, aby z neho zmyl krv. Nakoniec si začal ticho pospevovať:
„El silencio cae en la oscuridad, bajo el manto de la soledad. Un susurro trae la cruel verdad: la llegada de la muerte roja.“
V ten deň sa zrodilo monštrum, o ktorom sa raz budú písať krvavé legendy.
