„Nechce sa mi veriť, že tu budeme celú noc,“ zamrmlal Alex, zatvárajúc dvere obchodného centra. Nikdy netvrdil, že sa bojí tmy, no jeho dych sa vždy zrýchlil, keď zhasli svetlá.
Marek pribehol k poistkám a postupne sa rozsvietili všetky obchody.
„Však vieš, čo sa tu stalo minule na Dušičky. Centrum len nechce, aby sa sem zasa vlámali opití idioti,“ odvetil, pričom sa obaja vydali po hlavnej chodbe, obzerajúc výklady.
„Aj tak z toho nemám dobrý pocit,“ odpovedal Alex, snažiac sa o vtip, no v hlase mu zaznieval nepokoj.
Marek sa naňho otrávene pozrel a vošiel do vedľajšieho obchodu so šiestimi figurínami. Postavil sa za jednu z nich a teatrálne zakričal: „Ooo, pozrite, som netvor, čo má na večeru malé deti! Bubububu!“
„Ha-ha, prestaň robiť debila a zlez z tej vitríny,“ odvetil Alex podráždene.
Marek sa zasmial a pribehol k nemu.
„Treba mi na hajzel. Hneď som tu,“ zamrmlal Alex, vošiel do pánskych toaliet a sadol si na záchod. „Do riti, čo som to žral…“ zamrmlal, pozrel na zaprášenú stenu pokrytú pavučinami a striaslo ho.
Vytiahol mobil – polnoc už bola za nimi. Vtom svetlá zhasli. Tma ho úplne pohltila. Vidieť mohol len obrysy kabínky.
„Marek, zas ti jebe?“ zavolal podráždene.
Vzdychol si, pozrel hore — a zbadal temnú siluetu postavy, ktorá naňho hľadela.
„Nie si vtipný. Nevidíš, že seriem?“
Postava však bez pohybu zízala ďalej. Alex sa zachvel. Tresol dlaňou do steny kabínky. Postava pomaly otočila hlavu a zašla za roh. Srdce mu prudko bilo.
Svetlá sa opäť rozsvietili a dnu vošiel Marek.
„Prečo si tu po tme? Nevravel si, že nemáš rád tmavé miesta?“
„Prečo? Lebo ma ty zhasínaš, ty kretén!“ vybuchol Alex.
Marek sa zarazene obzrel. „Práve som vošiel…“
Alex si pretrel tvár a prehltol hnev. O pár minút už obaja znova kráčali po uličke. Alex sa pozrel do výkladu, kde stálo päť figurín.
Marek sa zastavil, prišiel bližšie a všimol si niečo znepokojivé – z ramena jednej stekal tenký červený pásik.
„Čo to je?“ spýtal sa, nespúšťajúc z nej oči.
Alex pristúpil bližšie, prižmúril oči a povedal: „Odkedy plnia figuríny džemom?“
„Čože?“ nechápal Marek.
„Kedy si to stihol naplniť?“
„Počuješ sa, Alex?“
„Robíš zo mňa debila už od detstva. Tak povedz, kedy si to stihol?“
Marek sa naňho otočil. „Vieš, chlapi by si občas mali vedieť urobiť srandu aj sami zo seba.“
Alex vybuchol. „Občas? Ty mi spôsobuješ traumu.“
„Prosím ťa, nebuď baba. Vieš čo, ukážem ti, prečo si z teba robím srandu, dobre?“ Prišiel k poistkám, siahol po vypínači a dodal: „S tebou to inak ani nejde, si chodiaci vtip. Pozri sa, ako sa zoserieš za sekundu z tmy.“
Vypol svetlá.
„Zasvieť, Marek!“ zakričal Alex.
Ozval sa neznesiteľný krik a zvláštne, neprirodzené vrčanie.
„Zasvieť, Marek!“ zreval znova.
Alex vytiahol baterku a zasvietil smerom k poistkám. Lúč svetla prešiel po ležiacom Marekovi — a nad ním stála figurína. Nehybná.
Alex padol na zem, baterku upustil. Blikajúce svetlo osvetľovalo, ako sa figurína každým úderom tmy približuje. Zdvihol baterku a zasvietil. Figurína stála priamo nad ním.
Dych sa mu zastavil. Trvalo večnosť, kým sa rozhýbal a postavil. Všade bola len čiernočierna tma.
„Marek?“ piskľavo zavolal, dúfajúc, že sa ozve známy hlas.
Ticho.
Na sekundu odvrátil zrak — a to stačilo. Figurína sa k nemu priblížila.
Cúval, trasúc sa. Lúč svetla sa mu triasol v rukách. Z tmy sa ozývalo škrabanie, tiché „klik-klik“ a praskanie plastu.
Poznal to miesto. V nákupnom centre trávil celé detstvo. Rozhodol sa ísť k infocentru. Aj keď všetko zhaslo, za sklom svietila jediná blikajúca žiarivka. Vošiel dnu, vypol baterku a začal prehľadávať zásuvky, hľadajúc čokoľvek, čo by mu mohlo pomôcť.
Zastal. Svetlo nad ním blikalo. Za sklom stálo šesť figurín.
Je to tu zas, pomyslel si.
Ten istý pocit strachu, aký mal ako dieťa, keď mama zhasla svetlo. Tentoraz to však nebola len tma. Tentoraz to malo tvár.
V krabici od strát a nálezov našiel hraciu skrinku. Zdvihol ju, pomaly natiahol pružinu a nechal zaznieť melódiu. Zvuk bol jemný, krehký, akoby z iného sveta. Na chvíľu ho upokojil. Jeho myseľ zabudla na dusivú temnotu, ktorá ho obklopovala. Cítil zvláštny pokoj — no ten sa rýchlo vytratil.
Pozrel pred seba — a uvidel figurínu.
Bol to Marek. Jeho oči odrážali bolesť, keď sa jeho koža pomaly menila na plast.
Alex zdesene cúvol, narazil chrbtom o stenu a vzal z boxu strát a nálezov lampu. Dych sa mu zrýchlil. Pozrel na lampu, potom pred seba — a rozbehol sa vpred.
Nevedel kam. Kroky za ním sa miešali so škrabaním a zvukmi, ktoré nepatrili človeku. Pribehol k východu – zamknuté. Otočil sa. Bol obkľúčený.
S krikom sa rozbehol po eskalátore hore. Dych mu zlyhával. Každý krok sa ozýval dutým úderom, ktorý sa strácal v prázdnote. Plastové kroky sa približovali. Vzduch páchol prachom, potom a zúfalstvom. Sluch mu ohlušoval len vlastný dych a úzkostné myšlienky.
Na poschodí stál sám. Lampa v jeho rukách blikala. Chrbtom sa dotkol steny a v zábleskoch svetla uvidel – seba samého. Malého chlapca, skrčeného v posteli, ako čaká, kedy mama zhasne svetlo.
„Nie…“ preskočil mu hlas.
Figuríny ho obkľúčili. Svetlo lampy slablo, blikalo ako srdce, ktoré odmieta prestať biť. Každým zábleskom videl menej – menej priestoru, menej tvarov, menej seba.
Zložil lampu, skrčil sa v kúte a šepkal si: „To je len tma… len tma…“
Lož, ktorou sa utešoval celý život.
Lampa napokon zhasla.
Alex vykríkol, rozbehol sa vpred – a prebehol cez dvere z hmly do osvetlenej kuchyne. V panike si sadol na stoličku a hľadel po miestnosti.
Jeho matka pribehla. „Čo sa deje?“ objala ho.
„Naozaj sa snažím zaspať, ale nejde to,“ zúfalo hlesol. „Tobias má rád, keď spí v tme, ale ja… ja nie. Chcem aspoň trošku otvorené dvere, aby som videl svetlo, keď si sušíš vlasy… ale on chce tmu.“
„Alex, vieš, že inú izbu nemáme,“ povedala ticho.
„Ja viem,“ odpovedal smutne. „Len… bojím sa tmy.“
„Dáme si horúce mlieko a skúsime to znova, dobre?“
Alex prikývol. Pozeral na pohár mlieka — no v jeho očiach sa odrážalo blikajúce svetlo lampy. To sa na sekundu rozžiarilo ako slnko — a Alex opäť skrčený sedel v obchodnom centre.
Nebolo kam ujsť.
Blikajúce svetlo ho možno chránilo, no s každým zábleskom bolo vidieť drobný pohyb. Plastová ruka sa k nemu načahovala. Ústa sa otvárali do deformovaných rozmerov.
Alex zavrel oči.
Po chvíli ich otvoril – celý bledý, s dychom prerývaným tichom.
Slnko vychádzalo. Lúče prenikali do obchodného centra a temné siluety figurín sa pomaly rozplývali.
„Hej, Alex?“ ozval sa hlas.
Alex vstal a obzrel sa. Dole stál Marek.
„Prečo máš vypnuté poistky? Bol si tu celú noc po tme?“
„Asi som ich zabudol zapnúť,“ odvetil neisto.
Zišiel dole.
„Vieš, že tu po nociach nemusíš byť sám?“ povedal Marek. „Môžem sa dohodnúť so šéfom, nech som tu s tebou.“
„To netreba,“ usmial sa slabo Alex. „Nočné využívam na boj proti strachu.“
„Akému strachu?“
Alex sa poškrabal po hlave a zasmial. „Čo môže být desivejšie, než byť sám v noci v obchode?“
Marek sa zasmial tiež. „To máš pravdu.“ Potľapkal ho po pleci. „Vždy vyzeráš, akoby si prešiel peklom.“
„A to večer mám zas smenu,“ odpovedal Alex s úškrnom.
„Tak sa dobre vyspi,“ dodal Marek a odišiel otvoriť centrum.
Alex vyšiel von. Na chvíľu sa obzrel. V tmavých oknách sa mu zdalo, že vidí siluety, ako naňho hľadia. Otočil sa, prešiel po chodníku a v duchu si povedal: Dnes to zvládnem lepšie.
