Prehliadli ho, prestali naňho mieriť a s tichým opovrhnutím ho pustili do zákopu. Nosič prechádzal pomedzi čerstvých vojakov, z ktorých ešte neopadala pýcha.
„No čo, zbabelec? Dobre sa ti žije?“ sykol jeden z nich.
„Nechaj ho,“ pridal sa druhý s výsmechom, „chudák sa ešte zosype, keď sa mu špina dostane pod nechty“. Nosiča to neodradilo. Kráčal neprítomne ďalej, hoci doňho občas niekto úmyselne vrazil ramenom. Jeden z vojakov sa mu postavil priamo do cesty.
„Kamže kam, zdochliak? Umierať ti ako chlap nevonia?“.
Nosič k nemu zdvihol zrak. Prižmúril oči a na tvári sa mu usadil krivý úsmev. „Chceš žrať, alebo nie?“. Vojakova tvár očervenela od zlosti.
„Ty čo si to dovo…“
„Nechaj ho prejsť,“ chytil ho za rameno kolega. Ten len kývol a odpľul si k Nosičovým nohám.
Nosič vošiel do stanovišťa a zložil ťažký batoh plný zásob. Prevzal si ho logistický pracovník.
„Nepočul si niečo o zákope Tri C?“ spýtal sa Nosiča, kým kontroloval zoznam.
„Nič. V Desať B vraveli, že s nimi stratili kontakt“.
„Chudáci. Velenie ich už odstrihlo. Vraj tam nezaznamenali žiadny pohyb, len pár dezertérov“.
Nosič len mlčky prikývol. Vtom k nemu pristúpil dôstojník s vysokou hodnosťou na nášivke a stroho mu prikázal, aby ho nasledoval. Vkročili do plánovacej miestnosti osvetlenej modrastým svetlom holografickej mapy. „Tri C padlo,“ ukázal dôstojník na mapu. „Ale Dva C stále stojí. Musíme im do dvoch dní doručiť zásoby, inak padnú aj oni. Máme šťastie, že je to len deň cesty. Choď sa vyspať a hneď potom vyrazíš“.
„Pane, Erik Stonsky tu nie je? On zvyčajne chodí do severných častí,“ namietol Nosič.
„Si nosič. Máš len nosiť zásoby cez zákopy. Droidov máme primálo, tak rob, čo vravím, a zmizni“.
Čurák, pomyslel si Nosič a vykročil k východu.
„Aby sa ti ale lepšie spalo,“ zastavil ho ešte dôstojník, „Nosič E25 je po smrti. Dostal ho dron“.
Nosič sa polovične otočil, nepatrne prikývol a bez slova odišiel. Dôstojník si unavene sadol, chytil si čelo a zamrmlal: „Do akej vojny sme sa to dostali…“.
Keď Nosič došiel k posteli, bezvládne na ňu padol a okamžite upadol do tvrdého spánku. V hlave mu vybuchli spomienky. Bol o čosi mladší a utekal po zákope pod paľbou. Prechádzal cez hromady mŕtvol, až kým ho za rohom nezastavil veliteľ.
„Kde si myslíš, že ideš, bažant? Nepriatelia útočia a ty sa tu prechádzaš?!“
„Videli ste môjho brata?“ spýtal sa vydesene a lapal po dychu.
„Robíš si zo mňa dob…“ Veliteľ nedopovedal. Hlava mu vybuchla v gejzíre krvi a jeho telo sa zrútilo priamo na Nosiča. Ležal v bahne, tvár zalepenú krvou svojho nadriadeného.
Nosič sa prebudil s prudkým nádychom. Srdce mu búšilo o závod. Postavil sa, hodil si batoh na chrbát a vyrazil. Cestou ho opäť zastavil ten istý dôstojník. „Ak tam dôjdeš, buď taký láskavý a povedz tým idiotom, nech nám konečne pošlú ten guľomet, čo mali doručiť pred týždňom. Veľa šťastia,“ dodal chladne a odkráčal.
Nosič kráčal nekonečnými chodbami frontu.
„Hovorím ti, je to choré. Máme tu bojovať proti emzákom, nie proti sebe,“ ozval sa hlas vojaka, ktorý práve fajčil.
„Ľudia sú skrátka… ale pozrime sa, kto ide,“ prerušil ho druhý, keď zbadal Nosiča. Ten ich ignoroval.
„Keď budeš mať príležitosť, radšej odhoď tú búchačku, ty zdochliak, ak ťa tam chytia! Vlastne, počkať… vy buzíci ani žiadne zbrane nemáte,“ rehotali sa za ním.
Dážď mu bubnoval na kapucňu, keď opúšťal bezpečie hlavných zákopov. Čoskoro kráčal po prázdnom bojisku, kde sa mu na podrážky lepil popol mŕtveho sveta. Každú polhodinu kontroloval digitálnu mapu. Chcel sa vyhnúť nepriateľskému teritóriu a radšej volil cestu cez „územie nikoho“. Kráčal dve hodiny bez zastavenia.
„Kedy toto skončí? Ale na druhej strane… niet sa kam vrátiť,“ zamrmlal si.
Pred ním sa týčil hlinený kopec bez kúska trávy či života. Na vrchole ho zastavil iný kuriér. Kuriér nepriateľa.
„Stoj!“ skríkol muž. „Je to tu plné mín, kurva. Sám neviem, ako sa z týchto sračiek dostanem von“. Zalapal po dychu. „Ani neviem ako, stratil som sa v myšlienkach a ocitol som sa uprostred mínového poľa“.
„Ak vidíš stopy, tak…“
„To mi je nanič! Hodil som šuter za seba a skoro ma to rozmetalo!“.
„Dostanem ťa z toho. Ako sa voláš?“
„Som Sam.“
„Sam? To je dobré meno. Aj môj brat sa tak volal. Hlavne pokoj, Sam,“ povedal Nosič a skrčil sa. „Musíš pomaly zhodiť batoh“.
„Batoh? Zákop na mňa spolieha, nemôžem ho zahodiť!“.
„Ak chceš žiť, musíš sa odľahčiť. Budeš mať väčšiu šancu“.
„Do psej riti… tak dobre,“ súhlasil Sam.
Ticho náhle preťal bzučivý zvuk drona. Sam sa prudko otočil. „To je dron od deze…“ Nedopovedal. Strely z drona zasiahli zem a iniciovali reťazovú reakciu mín. Výbuch Nosiča odhodil z kopca dole. Ubolene sa vykašľal, a keď sa pozviechal, videl, že dron sa vracia.
Rozbehol sa ako o život. Míny vybuchovali všade okolo. Preskočil čerstvý kráter a vrhol sa do najbližšieho zákopu práve vo chvíli, keď sa zem za ním opäť otriasla. Dron odletel. Nosičovi sa stmavilo pred očami a upadol do bezvedomia.
Znova bol v spomienke. Mŕtvi vojaci v zákope vstávali, ich tváre boli hnilé, s obnaženými kosťami. Kráčali okolo neho ako tiene. Jedného spoznal. Prebrodil sa k nemu a chytil svojho brata. Triasol ním, ale bratova tvár sa rozpadala. Z diery po guľke na hrudi mu vytiekla čerstvá krv.
Telo ochablo a Nosič sa s výkrikom prebudil. Bolesť hlavy bola neznesiteľná. Chvíľu predýchaval, potom vstal a päsťou udrel do hlinenej steny. Pred sebou uvidel odtrhnutú Samovu končatinu. Nasadil kamennú tvár; cieľ už nebol ďaleko.
Vyšiel zo zákopu a prechádzal vyhorenou krajinou, až kým neskočil do ďalšieho systému chodieb. V Tri C však vládlo mŕtve ticho. Žiadni vojaci, žiadne zbrane, len hnilobný pach. Na konci zákopu našiel kopu tiel z oboch frakcií.
„Nestihol som to,“ zašepkal a zrútil sa k stene. Plakal, dlane si pritlačil na tvár.
Spomienky ho opäť pohltili. Mladý Nosič uteká zákopom, postriekaný krvou veliteľa. Všade sa strieľa. Pred ním sa zjaví tieň a on bez rozmýšľania vystrelí z pištole.
„Sam?“.
Jeho brat si drží ranu na hrudníku a padá k zemi.
„Odhoď tú búchačku, ty zdochliak, kým zabiješ ďalšieho z nás!“ zakričal jeden z vojakov a vytrhol mu zbraň z rúk. Nosič sa rozbehol k bratovi a objal ho. „Nie, nie, nie… Sam“.
Nosič otvoril oči v prítomnosti. „Mrzí ma to, braček, tak veľmi ma to mrzí.“
Pol hodinu tam sedel, truchlil. Hladel na mŕtve telá a špinu okolo seba. Musí sa vrátiť. Utrel si slzy, skontroloval mapu a vyrazil inou cestou. Kráčal blatom, každý krok bol ťažší. V diaľke zbadal ďalší zákop.
„Tam je!“ ozvalo sa za ním.
Začali lietať guľky. Jedna ho škrabla na stehne, ďalšia zasiahla rameno. V návale adrenalínu sa rútil k zákopu pred sebou.
„Nosič, k zemi! Sklon sa!“ začul mužský hlas. Hodil sa do blata. Nad ním sa ozval ohlušujúci štekot guľometu. Vojaci za ním padali ako hrušky. Spoza nich sa však vynoril dron, ktorý trafil strelca a ďalších troch v zákope. V hneve k guľometu priskočil ďalší vojak a dron zostrelil. Stroj dopadol k zemi priamo vedľa zraneného Nosiča. Dvaja vojaci vybehli von a vtiahli ho dnu.
Keď sa mu vyjasnil zrak, uvidel asi dvadsať vychudnutých a zranených mužov. Jeden z nich pred ním padol na kolená a rozplakal sa. „Ďakujem… ďakujem,“ opakoval a ostatní sa ho dotýkali, akoby nechceli uveriť, že je skutočný. Cez dav sa pretlačil veliteľ a ťažko kašľal.
„Ako si nás našiel? Boli sme odstrihnutí… kým si nepriviedol tých hajzlov priamo k nám“.
„Smeroval som do hlavného zákopu. Našiel som vás náhodou. Nebyť vás…“.
„Nás? Ty si nás zachránil! Tí sviniari ani nevedeli, že tu máme guľomet. A to nás stopovali nepretržite,“ chytil ho veliteľ za rameno.
Nosič zastonal a veliteľ o krok ustúpil. „Pomohli sme si navzájom,“ usmial sa Nosič. V ich úkryte bolo dosť zbraní, ale žiadne jedlo. Nosič položil svoj batoh na stôl. „Oddýchnite si. Načerpajte sily. Zajtra vás všetkých odvediem do hlavného zákopu“.
„My? Ty si oddýchni. Ramirez ťa ošetrí. Dlhujeme ti život, priateľu“.
Nosič prišiel k Ramirezovi.
„Vo svojom okolí vždy počúvam, že nosičom sa človek stane dobrovoľne, keď odmieta strieľať na druhých. Veľa vojakov na to pindá, ale mne to príde šľachetné. Neprišla sem žiadna armáda, len nosič bez zbrane“.
Nosič nereagoval, len stonal pri každom pichnutí ihlou.
Ráno boli všetci pripravení ako švajčiarske hodinky. Nosič a veliteľ stáli na okraji zákopu. Veliteľ mu položil ruku na plece: „Si pripravený?“.
„Tak poďme,“ kývol Nosič.
Naposledy sa lúčili s padlými bratmi a improvizovanými hrobmi, ktoré zanechávali za sebou.
„Kiežby táto záchrana znamenala koniec vojny“.
„Kiežby,“ odvetil Nosič.
Veliteľ vytiahol z tašky pištoľ. „Tu máš, aspoň niečo malé na obranu“.
Nosič sa pozrel na zbraň a odmietol.
„Prečo? Máš to len na ochranu“.
Nosič sa pozrel na vojakov, ktorí v ňom videli nádej. „Ak tieto veci nezahodíme, vojna nikdy neskončí“.
Vyrazil vpred a za ním kráčali všetci ostatní. Veliteľ ešte chvíľu stál na mieste. Nakoniec schoval zbraň a vyrazil tiež. Všetci kráčali k hlavnému zákopu s nádejou, že sa vrátia domov. Ak sa ešte majú kam vrátiť.
Koniec
