Vliekli ho dvaja chlapi – spútaného a s vrecom na hlave. Keď prišli k stolu, hodili ho tam ako mršinu pre kojotov. Pod zničeným mostom sedel za stolom chlap v klobúku a pred sebou mal hodiny. Boli to veľmi zvláštne hodiny. Presýpali sa síce normálne, ale bolo vidieť, ako zvrchu prúdi akási zvláštna energia, ktorá sa vo vnútri premieňala na vločky.
Sňali mu z hlavy vrece a posadili ho na stoličku. Bol celý dobitý a opuchnutý. „Vieš, čo sú to za hodiny a čo znamená ten počet vločiek v presýpacích hodinách?“ spýtal sa chlap v klobúku. „No tak, vieš to, Filip?“ Prebodával Filipa desivým úškrnom a pohľadom ostrejším než nôž. Filip si len vzdychol. „Nechceš radšej začať s tou svojou nacvičenou rečou, nech to máme za sebou?“ „Čo si taký nasratý, Filip?“ vybuchol chlap a udrel päsťou do stola. „To ja som ten, kto má byť nasratý!“
Filip sa snažil utrieť si krv z tváre. „Ježišmária, odrežte mu tie laná z rúk,“ prikázal chlap v klobúku. „Prisahám, že ak by som ti na mieste odrezal ruku, tak si ani nevieš utrieť riť, panebože.“ Odrezali mu laná, no vzápätí ho udreli hlavňou po hlave. Filip sa skrčil v bolestiach. „Za čo to bolo?“ „Nie som včerajší, Filip. Naozaj nechcem, aby si začal zdrhať a jeden z mojich bratov ťa musel zastreliť. Som skôr za pokec, teda za správny pokec.“ „Rozhovor podľa tvojho scenára,“ poznamenal Filip. „Nie, som spontánny… občas,“ usmial sa. „Ale vráťme sa k týmto fascinujúcim hodinám.“
„Pamätám si ťa skôr ako povrchného chalana, nie ako nadšenca do hodín,“ odvetil Filip. „Každý vidí každého povrchne, Filip.“ Muž sa poriadne oprel o stoličku a uvidel, ako začalo svietiť slnko. Usmial sa. „Legenda vraví, že kedysi smrť nebola, neexistovala. Jedného dňa sa ale našiel niekto – nejaký nymand –, ktorý ju dal svetu. Podľa legiend to bol padlý anjel, unavený z toho, čo existencia ponúka. Lenže keď ju priniesol, vytvorilo sa pár artefaktov.“ Oprel sa o stôl a fanaticky zízal na Filipa. „Artefaktov, ktoré stelesňujú podstatu všetkého. Jedným z nich boli tieto hodiny. Ak sa ich dotkneš, zistíš, koľko času ti ešte ostáva.“
Filip sa bolestivo, ale so sadistickým úsmevom naklonil k stolu. „Ty si sa ich dotkol, Higgs?“ Higgs sa krivo usmial. „Dotkni sa ich ty.“ Filip sa oprel o operadlo. „Nie, vďaka. Dámy majú prednosť.“ Higgs nadvihol obočie a pretrel si tvár. „Ako je to už dlho, čo sa slnko nakazilo? Dvadsať rokov? Cca? Mal som vtedy devätnásť. Pamätám si, ako som teba, Andersena a ostatných viedol a vykrádali sme autá.“
Higgs kývol hlavou a pokračoval: „Vtedy nám to išlo. Ale ja som sa posunul. Mám vlastný kult. A ty s Maxom? Len žobrete.“ „My sme aspoň nenechali hodiť na Mesto ohnivú bombu,“ kontroval Filip. „To mi nemaj za zlé. Zaslúžili si to tam všetci. Vieš, nie nadarmo sa hovorí: krst ohňom.“ Higgs sa začal smiať, akoby povedal ten najlepší vtip na svete. „A musím povedať, že Kaldor neprešiel na plnej čiare.“
Filip sa zdvihol a načiahol sa päsťou, ale dostal ranu do hlavy. Chytil si boľavé miesto. „Mali sme tam rodiny. Vyrastali sme tam. Začali sme tam!“ „Filip, pozri. Všetci, ktorí tam žili, nás doslova nechali kradnúť. Slnko možno vopred pokazilo naše životy, ale oni… oni nás do toho všetkého hodili. Ver mi, zaslúžili si to. Všetci. To oni boli monštrá.“ „Boli tam naši rodičia,“ precedil Filip. Higgs udrel do stola tak silno, až sa hodiny zatriasli. „Oni nás priviedli na tento svet! Svet, ktorý končí. A prečo? Aby zažili, čo je to mať rodinu, a potom nás hodili cez palubu? Kamarát, ak chceš zbaviť svet monštier, musíš na ne ísť ako monštrum.“
„Si chorý,“ povedal Filip. Higgs sa opäť krivo usmial. „Dotkni sa toho.“ „Nie.“ „No dobre.“ Higgs pokrčil plecami a dal gesto svojim gorilám. Jeden mu pritlačil hlavu o stôl a druhý mu nasilu natiahol ruku na hodiny. Pozemská energia sa spojila s jeho telom. „No nie je to nádherné, Filip? Tá synergia života? To prepojenie,“ rozplýval sa Higgs.
Filipa pustili a on sa pozrel na hodiny. Levitujúcim spôsobom tam padali len tri vločky a za nimi, takmer neviditeľne, ďalších päťdesiat. „Fascinujúce,“ povedal Higgs. „Hodiny ti dali voľbu. To vidím prvýkrát.“ Filip hľadel na hodiny. Jeho oči klesli a priehľadné vločky zmizli. Higgs sa naňho pozrel. „Hm. Dobrý pokus.“ Gorily opäť chytili Filipa, tentoraz za ruky. „Si odhodlaný, to vidím. Hodiny to vidia, ale tento príbeh nebude mať šťastný koniec.“
Filip dostal ranu do tváre. Vyplul krv a s desivým úškrnom povedal: „To ani tvoj. Povedz mi, Higgs, už si sa dotkol tých hodín?“ „Tieto hodiny nie sú stvorené pre mňa.“ „Chceš povedať – pre tvoj strach?“ Filip sa usmial od ucha k uchu. „Ja nemám strach, Filip.“ Filip opäť odpľul krv. „Nie. Len si posraný až za ušami.“ Higgs prudko vstal a kopol do stoličky. „Ty mi nebudeš hovoriť, čo mám robiť!“ Filip sa uškrnul. „Ja ti nehovorím, čo máš robiť. Len hovorím, že si zbabelec.“
Odkašľal si. „Vieš, už keď sme boli deti, vyzeral si tak. Mal si takú energiu.“ „Pustite ho,“ povedal Higgs a oprel sa dlaňami o stôl. „Prečo ste ma potom nasledovali, ty inteligent?“ „Higgs, viedol si partiu detí a teraz vedieš bandu, ktorá nevie, čo so životom, a hľadá hocijakú sračku, aby ich existencia mala aspoň na sekundu zmysel.“ Higgs kývol hlavou. „Tak toto si myslíš?“ „Ja to viem,“ utrel si Filip ústa. „Si úbožiak. Myslíš si, že si kráľ, ale každý dokáže viesť mŕtve ovečky.“
Higgs ho udrel a potom poodstúpil. „Dobre, dobre. To už bolo moc, priznávam,“ odvetil a ukázal na gorilu. Ten priniesol box, ktorý opatrne položil na stôl. „Vieš, čo to je?“ „Ďalšia z tvojich bômb?“ „Ó, áno. Je to ten typ bomby, ktorý si chcel odniesť a hodiť do dechtového lomu, aby si zachránil mesto Valentown,“ prikyvoval Higgs. „A keďže som férový človek, dám ti na výber.“ Higgs sa postavil do lúča slnka. „Tam vpredu, asi tridsať metrov, je bunka.“
Otočil sa na Filipa. „Bunka, ktorá dokáže zneutralizovať ohnivú bombu. Ak tam prejdeš a bombu tam vložíš, mesto prežije. Ak nie, tak… no, tik-tak.“ Higgs sa usmial. „Kryt bomby ti ale vydrží maximálne minútu, takže ak začneš utekať, musíš byť ako blesk.“ „Ako viem, že ma skrátka neojebávaš?“ Higgs sa zatváril zhrozene. „Ó, bez tých vulgarizmov!“ Chytil sa za hruď. „Je to neutralizačná bunka. Z bomby ostane len prach. Tak ako aj z teba.“
Filip sa bolestivo postavil, pričom ho Higgs s nadšením pozoroval. „Nikam nepôjdem, dokým sa nedotkneš tých hodín,“ vyhlásil Filip a hľadel na smrteľné slnečné lúče. „Podmienky? Naozaj?“ Higgs pristúpil k bombe, otvoril kryt, stlačil pár tlačidiel a spustil päťminútový odpočet. „No, stále si chceš dávať podmienky?“ Filip sa zasmial, pristúpil k bombe a zatvoril ju. „Si neskutočný zbabelec.“
Higgs sa krivo usmial. „Naozaj by som si pohol. Sme veľmi blízko mesta a ver mi, že taká polovica bude horieť vzrušením, keď ju tu len tak necháš ležať.“ Filip sa zasmial. „Čomu sa rehníš?“ Filip využil, že je Higgs blízko stola, schmatol mu ruku a pritlačil ju na hodiny. V tom momente dostal ranu do hlavy.
Higgs si chytil ruku a naštvane pozrel na Filipa. „Si neskutočný hajzeľ, vieš o tom?“ Filip sa postavil a oprel sa o bombu. „Mám to mať po kom.“ Higgs sa slabo usmial. Obaja sa pozreli na hodiny. Higgs v nich nemal o nič viac vločiek ako Filip. V jeho očiach sa objavil nepatrný strach, ktorý však okamžite skryl za úsmev. „Máš už len zhruba tri minúty.“ Jeho úsmev sa zmenil na diabolský.
Filip sa pozrel na bunku, ktorá bola vonku. „Nuž, byť hajzlom… to je niečo, v čom sme rovnakí,“ vyhlásil Higgs. „Je tu ale vec, ktorá nás veľmi odlišuje,“ povedal Filip, na čo Higgs zvedavo kývol. Filip vzal bombu do rúk. „Ty sa nedokážeš pozrieť na čas, ktorý ti ostáva, a tak ním desíš ostatných. Kompenzuješ si tým vlastný strach.“
Dopovedal to a bombou silno udrel Higgsa tak, že polovicou tela spadol aj s hodinami na zem, kde svietilo slnko. V bolestiach a agónii sa jeho koža začala roztápať. Jedna gorila ho okamžite vtiahla do tieňa, zatiaľ čo druhá sa zahnala na Filipa. Filip úder vykryl bombou a spadol na chrbát. Slnečný lúč sa dotkol prameňa jeho vlasov. Gorila ho chcela chytiť, ale Filip vystrelil vpred ako blesk.
Oblečenie mu okamžite vzplanulo. Koža sa mu piekla ako steak, no on nepoľavoval a utekal ďalej. Gorily ho len sledovali a nechápavo sa škrabali na hlavách, že ešte stále stojí. Už bol pred bunkou. Filip oslepol, oči sa mu vyparili. Podľa pamäti zasunul bombu do bunky a nevládne padol na zem. Jeho telo černalo. Na obrazovke bunky naskočil veľký nápis: BOMBA NEUTRALIZOVANÁ. Zariadenie zo seba vysypalo popol.
Gorily si všimli, že Higgs stále dýcha. „Musíme ho zobrať na základňu.“ „Hm-hmm,“ odvetil druhý a opatrne sa ho pokúsil chytiť. Higgs pri každom dotyku neznesiteľne kričal a hádzal sa. Naložili ho do auta. „Na koľko nám vystačí pancier?“ „Na päť hodín,“ povedal šofér, vystrčil ruku, spravil gesto a dodal: „Ale o tri slnko zapadá.“
Naštartovali auto. Vozidlo bolo poliate špeciálnou tekutinou a chránené niečím, čo pripomínalo kovový dáždnik. Pridali plyn a odišli. Za sebou nechali mŕtve telo Filipa, prevrátený stôl a rozbité hodiny, z ktorých z rozliatych vločiek ostali len tiene a prach.
Koniec
