Desať hodín odbilo. Budík mu hral Audioslave, no vypol ho hneď po prvých tónoch a znova si ľahol. Pretrel si unavenú tvár, pomaly sa posadil a chvíľu len sedel. Rukami si prehrabával vlasy a letmo sa obzeral po izbe. Bola neuprataná — oblečenie rozhádzané všade naokolo — no gitary, tie boli starostlivo odložené. Utriedené, vyleštené. Jediné, na čo sa dokázal pozrieť s tichou radosťou.
Vstal. Škrabal sa po hlave, zíval do prázdneho bytu a prešiel do kuchyne. Na chvíľu sa zahľadel na nože vo stojane. Ústa sa mu skrivili v čudnom, krátkom úškľabku. Potom len otvoril chladničku, vytiahol mlieko a spravil si cereálie. Sadol si k stolu, vzal do ruky telefón. Žiadne správy — ani od rodiny, ani od kamarátov. Na Messengeri napísal Jakubovi:
„Ej, dnes večer pivko po práci?“
Odoslal, vypol mobil a jedol. Pozeral pritom von z okna. Snežilo hustejšie než zvyčajne, celý svet pôsobil akosi vzdialený. Misku položil do drezu a vrátil sa do izby. Vzal gitaru a začal hrať. Hurt od Nine Inch Nails, potom Smells Like Teen Spirit. Pri hraní cítil pokoj. Krátku chvíľu harmónie. Tá však zmizla hneď, ako dohral.
Pozrel na hodiny — bolo načase chystať sa do práce. Vzal trojdňový burger, vodu, všetko hodil do ruksaku a obliekol si čierny kabát. Pri zrkadle si prehodil šál okolo krku a zadíval sa na seba. Ústa sklesnuté, oči prázdne. Výraz, akoby tam ani nebol. Predstavil si, aké veľké črepiny by zo zrkadla zostali, keby po ňom tresol… a čo všetko by vedeli urobiť.
Skrivili sa mu ústa, nasadil si batoh a vyrazil k autobusu. Na zastávku to mal desať minút. Nepočúval hudbu — nechal mesto, nech mu samo hrá. Rieka vedľa chodníka tiekla rýchlo; predstavil si silu prúdu, ktorý v sebe nesie všetko, čo doň spadne. Zo stromov po kúskoch padal sneh. Občas okolo neho prešla staršia žena a nepríjemne sa na neho zadívala, no ani to s ním nehlo.
Keď dorazil na zastávku, autobus prišiel takmer okamžite. Nastúpil a sadol si na prvé sedadlo pri okne. Tentokrát si nasadil slúchadlá a pustil melancholickú hudbu. Okolie ubiehalo. Autá, stromy, lesy, hory. Cez odraz v skle sledoval ostatných cestujúcich — všetci s neprítomným pohľadom, ako keby ich niekto nechal bežať na pozadí. Len vodič pôsobil živšie, jemne pohupoval hlavou do starej klasiky, ktorá šumela z rádia.
Cesta ubiehala pomaly. A deň mal ubiehať ešte pomalšie.
V práci sa prezliekol do monteriek, pipol príchod a vošiel na halu. Kolegovia sa už rozprávali, niektorí sa smiali — nikto však s ním. Pripravil si vodu a čakal na oficiálny začiatok smeny. Zvonenie ohlásilo štart. Práca bola stále rovnaká. Jeden kus mohol vážiť aj päť kíl a jeho rukami ich denne prešli stovky. Vzal kus, položil na stojan, posunul ho do stroja. Znova. A znova. A znova.
Popritom mu v hlave bežali vlastné rytmy — premýšľal nad riffmi, ktoré doma vyskúša. Do toho staré krivdy, ktoré sa mu vracali v nepríjemnom opakujúcom sa pulze. Ak mu mozog nepripomínal chyby, sem-tam sa ozvala spomienka na niečo pekné. Ako na základnej škole hrával svoje prvé tóny. Pozitíva však zakaždým udusili tie negatívne.
Za chrbtom počul kolegov:
„Hej, už si si vsadil na zápas?“
„Nemá to cenu, naši sú ako postihnutí. A druhý tím nemá veľký kurz.“
„Keď som hrával hokej, cvičili sme ako blázni. Naši by mali robiť to isté.“
Prestávka prišla s nepríjemným, praskľavým zvukom z reproduktorov. Vošiel do kabíny, otvoril burger a v jeho strede uvidel, že rajčina už chytila pleseň. Odlúpol ju a zvyšok bez problémov zjedol. Robotníci sa okolo smiali, dohadovali. On sedel sám. Pozrel si telefón, opäť napísal Jakubovi. Prechádzal Instagram. A potom znova ten tvrdý zvuk. Vstal a vrátil sa na halu.
Presunuli ho k ručnému zoškrabávaniu hrdze. Dali mu otupený pilník.
„Hej, chceš radu do života?“ ozval sa kolega.
On sa len otočil.
„Nauč sa robiť veci poriadne. Ušetríš prácu sebe aj tomu, kto ti ju dal.“
Len zo seba vydal niečo medzi vzdychom a súhlasom a pokračoval v práci.
O hodinu prišiel kolega znova.
„Hej, rob to rýchlejšie. Nemáme na to celý deň.“
Kývol hlavou, ale nezastavil sa. Keď konečne odzvonilo koniec smeny, vybral sa ku skrinke a prezliekol sa. V pozadí počul kolegu:
„Vieš, keď som hrával hokej, dávali sme také góly, že by si naši sadli na riť.“
Cesta späť domov bola tichá. Hudba v ušiach, tma za oknami autobusu. Počúval podcast, potom zas hudbu.
Na svojej zastávke vystúpil, no nešiel hneď domov. Zabočil do uličky k jedinému otvorenému obchodu. Kúpil si pivo a až potom zamieril k bytu.
Pred vchodom si sadol, vytiahol telefón a napísal Jakubovi:
„Kedy prídeš?“
Odoslal. Oči sa mu rozžiarili, keď sa ukázalo, že správa bola prečítaná.
Trvalo to len chvíľu.
„Tu Jakubova sestra. Prestaň písať na toto číslo. Jakub je už pol roka mŕtvy. Daj nám, prosím, pokoj.“
A potom — blok.
Koniec.
Pozrel si poslednú konverzáciu spred pol roka.
„Večer pivko?“
Utrel si oko chrbtom ruky, schoval telefón a vypil celé pivo na jeden záťah.
Zdvihol pohľad k bytovke. Predstavil si tú výšku.
Vzal druhé pivo a vošiel dnu.
Doma si pustil seriál. Dopil aj druhé pivo. Ľahol si do postele.
V mysli mal jedinú myšlienku: Zajtra začne všetko odznova.
