„Alex, musím na pár dní odísť. Alica ma poslala k odľahlej farme Bonekloffovcov kvôli novému článku,“ napísal Ezra narýchlo na papierik. „Dostanem za to bonus. Potrebujeme teraz ušetriť čo najviac. Vrátim sa v utorok.
Ezra.“
Južanské slnko nemilosrdne pálilo na hrdzavejúcu kapotu. Krajina okolo neho vysychala, stromy boli čoraz vzácnejšie, až sa v diaľke konečne zjavil ranč Bonekloffovcov. Zastavil tristo metrov pred cieľom.
Vyliezol z auta, vzal si fotoaparát. Pozemok bol rozsiahly, vyprahnutý a desivo prázdny. Pred ním stála tabuľa s nápisom ZÁKAZ VSTUPU. Samotný dom bol starý, trojposchodový kolos. Ezra neváhal a preliezol plot.
Okamžite začal fotiť. Kráčal opatrne, no náhle zastal. Na zemi uvidel stopu. Nevyzerala staro, tak dva dni. „Niekto tu predsa len je,“ pomyslel si a pokračoval k domu. Nazrel cez okno, no vnútri nebolo nikoho. Stavba pôsobila opustene, akoby sa o ňu roky nikto nestaral. Chytil kľučku a pomaly ňou otočil.
Kľučka vŕzgala ako zbíjačka. Dvere neboli zamknuté. Ostražito ich pootvoril a hneď stlačil spúšť. Vošiel o krok dnu. Cvak. Snažil sa zachytiť každý detail. Urobil ďalší sebavedomý krok, keď vtom pod jeho nohou praskla tenká nitka.
Do lýtka sa mu s tupým úderom zaryl hrot starého šípu. Ezra vykríkol od bolesti a zbadal nastraženú prázdnu kušu. Padol na zem. Krv sa mu okamžite rozliala po podlahe. Načiahol sa k nohe, chcel šíp vytiahnuť, ale bolesť ho ochromila.
Z horného poschodia začul otvorenie dverí. V návale adrenalínu sa pozviechal a pokúsil sa po jednej nohe uniknúť, no kroky na schodoch boli rýchlejšie. Správca ho schmatol za golier. Ezra ucítil jeho odporný zápach predtým, než ho surovo hodil hlbšie do domu.
„Počkajte!…“
Nedopovedal. Správca, mu bez varovania vytrhol šíp z nohy. Ezrov rev sa rozľahol po celom pozemku. Muž mu vzápätí udrel hlavu o zem a Ezru pohltila tma. Správca ho za golier odtiahol do kuchyne, kde potiahol hrdzavú páku. V podlahe sa otvorila šachta. Hodil ho tam ako kus odpadu.
Ezra sa skĺzol hlboko pod zem a dopadol na tvrdý kameň. Keď s rozmazaným videním otvoril oči, zistil, že je v cele. Omámene sa oprel o stenu. Všade okolo seba videl do stien vyryté nápisy:
„Tu niet úteku.“ „Kto je Zjazvený duch?“ „Zomri, Kostnatá tvár! Zomri, Bonekloff!“
Pri niektorých menách boli čiary označujúce dni. Nikde ich nebolo viac ako sedem. Ticho prerušili ľahké, krívajúce kroky. K cele podišla žena v sesterskej uniforme.
„Ááá, koho to tu máme? Ukáž sa mi,“ usmiala sa a otvorila celu. Ezra nečakal a okamžite sa na ňu vrhol. Sestrička mu však bleskovo schmatla rameno a Ezra sa v šoku zrútil k zemi.
„Netráp sa tým. Každý nový chce ujsť z nového sveta. Je to prirodzená ľudská reakcia,“ povedala posmešne. Ezra v kŕčoch hľadel na jej elektrošokovú rukavicu ktorú vypla. „Škoda, že nie si dievča.“
Vyšla na chodbu a zvolala: „Pán Buldozér, môžem poprosiť?“
Do cely vošlo monštrum – bytosť s dvoma nohami a štyrmi trupmi naskladanými na sebe. Ústa mala dokorán, pohľad prázdny. Ezru zachvátila panika. Nemal šancu sa brániť; špinavá, lepkavá ruka ho vliekla chodbou a hodila na starú posteľ. Buldozér sa postavil k dverám a sestrička podišla k Ezrovi.
„Teraz zažiješ miernu fantómovú bolesť, hih,“ zasmiala sa a vyliala mu na ranu alkohol. Potom sa z fľaše sama napila.
„To nie je fantómová bolesť!“ reval Ezra.
„Pane, ak sa nebudete správať slušne, dostanete ďalší šok. Ja rada šokujem,“ vycerila zuby. Ezra stíchol. „Dám vám radu: v aréne sa radšej nechajte zabiť. Nemáte tu budúcnosť. Papá necháva dýchať len svoju rodinu.“
„Svoju čo?“ spýtal sa oslabene.
„Rodinu. Všetci sme tu rodina. A vďaka novým dievčatám, ktoré priviedol náš brat, nás bude viac.“
Ezra sa nestihol viac pýtať. Z tieňa chodby sa vynorila postava. „Ó, Papá? Náš hosť bude na zajtra pripravený,“ ohlásila sestrička. Postava na vozíku vydala len piskľavý zvuk a zmizla v tme. „Ach, náš Papá. Toľko obetoval pre našu rodinu. Je to skvelý človek,“ povzdychla si sestrička a opäť zavolala Buldozéra.
Noc strávil Ezra vo väznici. Plakal a hľadel do steny. Jediná myšlienka ho spaľovala zaživa: Ak prejde utorok a on sa nevráti, Alex sa zblázni od strachu. Ezra si vzal malý kamienok a nakreslil čiaru.
Na druhý deň Ezru posadili do kresla. Okolo neho bol chaos. Sestrička sa k nemu sklonila, ukazujúc hlboký výstrih. „Tak, pane, myslím, že ste pripravený. Nezabudnite na moju radu. Ešte žiadny muž sa nevzdal,“ pošepkala mu do ucha. Ezra pocítil, ako mu siahla do vrecka a intímne mu prešla po stehne.
Pristúpil k nemu muž s jednou rukou neprirodzene väčšou než druhou a rozkázal mu kráčať vpred. Ezru oslepil lúč svetla. Aréna bola veľká ako kinosála, no upravená ako futbalové ihrisko. Ezra inštinktívne vložil ruku do vrecka – nahmatal tam nôž. Prečo mu ho tam dala?
Z reproduktorov zachrapčal hlas: „Moji synovia a dcéry! Dnes nám starý svet zoslal obeť. Jeho smrť bude ďalším krokom k novému svetu. Nech boj započne! Nech môj najmladší syn prejde skúškou krvi.“
Do arény vstúpil chlapec. Uškŕňal sa, lačný po krvi. Keď sa rozbehol k Ezrovi, ten si nečakane kľakol a dal ruky nad hlavu. Mladík zmätene zastal.
„Čo to robíš? Môj krst neprebehne takto úboho!“ kričal chlapec. Otočil sa k otcovi na tribúne. „Čo teraz? To nie je zábava!“
Viktor Bonekloff sedel na svojom vozíku nehybný ako skala. „Momentum,“ vyriekol jediné slovo. Dvesto prítomných „súrodencov“ začalo vzrušene pískať.
„Toto ti nedarujem,“ zavrčal mladík, kopol Ezru do hlavy a nahnevane odišiel. Stráže ho schmatli a odvliekli do kruhovej miestnosti.
Tam Viktor Bonekloff pôsobil ako živá socha. Jeho svaly a väzy boli stuhnuté do kostnatých útvarov. Tvár mal ako vytesanú z kameňa, oči hlboko zapadnuté. Jeho ruky pripomínali kostnaté rukavice a každé pohnutie sprevádzalo mrazivé pukanie kĺbov.
„Moje meno je Viktor. A tvoje?“ Ezra naňho hľadel s hrôzou. „Prekvapuje ťa môj vzhľad? Je to zriedkavá choroba,“ vysvetlil Viktor.
Sestrička mu podala pohár vody a na Ezru koketne žmurkla. „Môj dedo tento komplex vybudoval po prvej svetovej vojne. Ale až môj otec po tej druhej pochopil, čo treba urobiť, aby sa zabránilo vojnám,“ pokračoval Viktor. „Schovať sa a vraždiť?“ odsekol Ezra. „Brat na brata nezaútočí. Musíme odstrániť ľudí zo starého sveta a priniesť nových. Prirodzená výmena. Moje deti sú môj odkaz.“ Viktor sa odmlčal. „Prečo si chcel v aréne zomrieť?“
„Dostal som tip a veril som, že ma zachráni,“ povedal Ezra a postavil sa. Sestrička ustúpila. Ezra podišiel k Viktorovi a bleskovo vytiahol nôž, ktorý mu schovala do vrecka.
Ezra vrazil nôž smerom k Viktorovmu srdcu. Čepeľ sa však odrazila od kože. Ezra si pritom porezal ruku a nôž mu vypadol. „Som ako kameň. Mňa nemožno usmrtiť,“ zasyčal Viktor. Vtom sa ozval zvuk zamykaných dverí.
„Čo to robíš, dcérka moja?“ spýtal sa Viktor prekvapene. „Neboj sa, otecko. Tvoj gén bude mať každý z nás. Potrebuje však silnejšieho nositeľa,“ odvetila sestrička a zdvihla nôž zo zeme. Vo Viktorových očiach sa prvýkrát zjavil strach. Sestrička mu bez mihnutia vrazila nôž do oka. Potom mu pobozkala čelo a mŕtve telo nechala tak.
Ezra sa chcel vytratiť, no sestrička ho hodila na stôl. „Otcov gén má chybu – jeho chorobu. S tvojím ale… náš syn povedie svet, kde budeme všetci jedna rodina.“ Sadla si naňho a začala mu rozopínať nohavice. Ezra v poslednej chvíli nahmatal nôž a vrazil jej ho do brucha.
„Ty… ty… prečo?“ zastonala. Odhodil ju a v panike hľadal cestu von. Sestrička začala šialene vrišťať. Dvere rozrazil Buldozér. Uvidel mŕtveho Viktora a s beštiálnym revom sa vrhol na Ezru. Ezra uskočil a monštrum narazilo do steny.
Utekal chodbami, srdce mu išlo vyskočiť z hrude. Schoval sa v jednej zo skriniek a počul, ako Buldozér vonku čuchá ako pes. Keď monštrum odlákal krik iných, Ezra vyliezol. Všade vládol chaos – synovia sa vraždili navzájom.
Vtrhol do ďalšej miestnosti a ostal stáť ako primrazený. V obrovskej sále bolo tridsať postelí. Na polovici z nich ležali vyblednuté, tehotné ženy. Dve pracovníčky v špinavých zásterách naňho hľadeli v šoku. Ezra zamkol dvere a namieril na ne kovovú tyč od kanyly.
„Ako sa odtiaľto dostanem?!“ Jedna zo žien sa len šialene smiala. Ezra ju udrel tyčou a vzal jej skalpel. Namieril ho na druhú ženu. „Hovor!“ „Na konci chodby je výťah,“ vykoktala zo seba a dostala omračujúci úder.
„Pomôž nám,“ prosila jedna z tehotných žien. „Zavolám pomoc, sľubujem,“ triasol sa mu hlas. Za dverami začul rev Buldozéra. Vliezol do ventilačnej šachty práve vo chvíli, keď sa dvere rozleteli.
Na konci šachty sa ocitol v riadiacej miestnosti. Bol tam funkčný internet. S návalom eufórie poslal e-mail s prosbou o pomoc. Na stole našiel kľúč od výťahu a opatrne vyšiel na chodbu. Pri výťahu ho však niekto zastavil.
„Naše dieťa malo byť svetlom nového sveta!“ Za ním stála sestrička, držiac si krvácajúce brucho. „Mal si byť vyvolený!“ Aktivovala elektrošoky na rukavici a rozbehla sa k nemu.
Ezra vbehol do výťahu a stlačil tlačidlo. Sestrička sa vrhla do zatvárajúcich sa dverí. Ezra ju podkopol, ona padla a on jej vystrel ruku s rukavicou aby ho nezasiahla. Výťah sa pohol. Jej výkrik „Zradca!“ zanikol v momente, keď ju kabína rozpolila.
Ezra sa v kúte výťahu triasol, krv sestričky bola všade. Keď sa dvere na prízemí otvorili, dom bol tichý. Pri vchode si všimol opäť nabitú kušu. Odstrihol lano a vzal si ju ako zbraň.
Dvere sa rozleteli a v nich stál správca. Ezra vystrelil a zasiahol ho do hrude. Správca ho však silou hodil o zem. Vtom zaznela salva výstrelov. Správcovo telo rozstrieľali guľky.
Do domu vtrhlo ozbrojené komando. „Vy ste poslali správu?“ spýtal sa veliteľ. „Áno,“ koktal Ezra, kým ho dvaja vojaci dvíhali na nohy. „Robia tam expe..“
Ezra dostal dve rany do brucha. Padol k zemi, lapiac po dychu. „Do riti, komu si to ešte posielal?!“ zreval veliteľ. „Syndikát bude pekne nasraný. Daj vedieť Havranovi, že tu sa končí.“
Veliteľ si pokojne zapálil cigaretu. „A čo ostatní?“ pýtal sa vojak. ,,Všetkých eliminuj.“
Veliteľ sa pozrel na Ezru, z ktorého vyprchával život. „Tak nech to máš za sebou.“ Namieril a stlačil spúšť.
