Aren nehybne ležal na zamrznutej zemi a hľadel na Tora. Ten mu zúfalo gestikuloval, že sa majú okamžite stiahnuť. Všade okolo nich však vypukol chaos. Splašené stádo sa rozutekalo a v masovom behu neľútostne ušliapalo Gendira. Aren zo seba vydal žalospevný rev. Ocitol sa sám, uväznený priamo uprostred valiacich sa tiel. Keď sa obzrel, uvidel, ako sa na neho s ničivou silou rúti obrovský starý samec mamuta…
Tri slnká predtým
„Zima si berie slabých. Hlad berie aj silných,“ ozval sa hlas starešinu. Jeho slová mali váhu žulového balvanu, čo padá do hlbokej studne.
Arenovi sa rozšírili zreničky. Okolo neho, v šere veľkého koženého stanu, premáhal jeho druhov ochromujúci strach. Starešina kmeňa Bieleho tigra mlčky pozoroval mladých mužov. Vzduch páchol zatuchnutým potom, dymom a pachom pomalej smrti, ktorá prichádzala s každým prázdnym dňom.
„My nezomrieť hladom!“ vykríkol Aren a divoko vstal. V jeho hlase nebola len odvaha, ale aj zúfalstvo zvieraťa zahnaného do kúta. „Náš kmeň zostať žiť!“
Vtom do neho zozadu hrubo strčil Khar a postavil sa mu tvárou v tvár. Kharov dych páchol hladom.
„Ty blázon,“ precedil cez zuby Khar. „My nenájsť jedlo tri slnká. Ty chcieť kŕmiť klan teplými slovami?“
Aren na neho vrhol nenávistný pohľad, svaly na čeľusti mu hrali. „Ty blázon, Khar. Ty pre strach ani nevidieť slnko!“
Rastúci konflikt však rázne preťal starešinov hlas. Nebol hlasný, no rezal ako kamenná čepeľ.
„Zima berie slabých, hlad aj silných. Ale veľkí ľudia žijú pre druhých ľudí,“ povedal a prebodol oboch ostrým pohľadom. Aren aj Khar sa pod váhou tej autority upokojili a opäť klesli na svoje miesta v prachu.
Ticho v stane náhle preťal surový krik zvonku. Všetci mladí muži vyskočili a vybehli von do bodavého snehu. Starešina sa ich márne pokúšal zastaviť gestom ruky, no napokon len rezignovane mávol dlaňou do prázdna. V stane s ním zostalo len sedemročné dievča, Arenova sestra, ktorá starca pozorovala so zvedavosťou divej líšky.
„Dievča má pomáhať matke pri kožiach,“ poznamenal starešina unavene.
Dievča však neprehovorilo. Ukázalo prstom na seba, potom na svoju hlavu, vycerilo zuby v rituálnom vrčaní a následne urobilo pevné gesto objatia. Starešina sa smutne pousmial. Poznal reč jej rúk.
„Dievča sa musí učiť, aby sa postaralo o kmeň a rodinu, keď muži padnú,“ preložil nahlas význam jej gest.
Vonku zatiaľ chlapci z kmeňa s úžasom sledovali dvoch starších mužov, ktorí sa práve vrátili z lovu. Aren si pri pohľade na ich chudobnú korisť – zmrznuté kusy malej zveri – okamžite spočítal, že toto jedlo vystačí klanu ledva na štyri dni.
Jeden z lovcov, s tvárou bičovanou mrazom, pristúpil k Arenovi a položil mu ťažkú, krvavú ruku na rameno.
„Tvojho otca dostal veľký tiger, Aren,“ povedal ticho. „Tvoj otec sa statočne bránil. Nášmu ľudu dal šancu utiecť.“
Aren ostal stáť ako zasiahnutý bleskom. Neprítomne, akoby stratil váhu, odstúpil od ostatných, kľakol si k stene jedného zo stanov a skryl si tvár v dlaniach. Chcel plakať, chcel zo seba vytrhnúť tú bolesť, ale nemohol – mráz bol príliš veľký na slzy, zamŕzali priamo v očiach. Keď opäť pozrel na vracajúcich sa mužov, bolesť v jeho očiach vystriedalo chladné, lesklé odhodlanie.
Zastavil ho Tor, jeho najbližší druh. „Priateľ, ide sa na stretnutie klanu,“ oznámil mu ticho. Aren len mlčky prikývol.
Celý kmeň sa natlačil do veľkého zhromažďovacieho stanu. Dym z ohniska štípal v očiach.
„My máme poslednú šancu zaistiť náš ľud,“ začal Dragr, skúsený lovec, pod prísnym dohľadom starešinu. „Ale nie je dosť lovcov. Klan musia strážiť silní muži, ale tí istí muži musieť ísť loviť. Ak nenájdeme jedlo, my musieť klan opustiť a vyraziť na novú cestu cez mŕtve pláne.“
„To byť jasná smrť!“ ozvala sa jedna zo žien z tieňa. „My čakať nové deti. Zimu neprežiť, cestu nezvládnuť.“
Aren už nedokázal sedieť v kúte. Vstal, jeho hlas hrmel: „Ja chcieť byť lovcom! Nemá cenu čakať. Môj otec padol pre klan. Ja padnúť pre klan. My zachrániť klan!“
Starešina zdvihol vráskavú ruku na znak ticha. „Niet iného výberu. Dragr, Aren a ďalší štyria vyrazia na lov.“
Dragr okamžite namietal, hľadiac na Arena ako na dieťa: „Otec Arena zomrel. On nechcel, aby Aren bol hlúpy a hľadal smrť.“
„Otec chcel, aby ja zachránil náš ľud,“ oponoval Aren s bradou vztýčenou hore. „Otec byť pyšný. My nemáme na výber.“
Dragr si ho dlho premeriaval, hľadajúc v jeho očiach strach, no nenašiel ho. K výprave sa dobrovoľne prihlásili aj Tor a Khar. Starešina k nim pridal Mimra a Jasemira.
„Nie je čas čakať. My ideme do Údolia mrazu. Hneď,“ zavelil Dragr a hodil si cez plece oštep.
Lovci si v rýchlosti zbalili skromnú výstroj. Aren prišiel k svojej malej sestre. Chcel odľahčiť ťažobu chvíle, nuž zažartoval so smutným úsmevom: „Nepodpáľ klan, keď ja ťa nebudem strážiť.“
Dievča s kamennou tvárou na neho pevne ukázalo prstom – Ty. Potom dlaňou prudko narazilo do mrazivého vzduchu – Vráť sa. Nakoniec rukami pred hruďou pevne zovrelo niečo neviditeľné – Neurob hanbu krvi nášho otca.
Aren potlačil dojatie a silno ju objal. Keď výprava odchádzala, naposledy sa obzrel na dymiace stany svojho klanu a s novým, hrdým sebavedomím vykročil do neznáma.
Ľadový vietor im bičoval tváre ako tisíce malých čepelí, kým sa brodili snehom po pás. Tor sa natlačil bližšie k Arenovi.
„Ja veriť, že my zachránime náš ľud, priateľ,“ zakričal cez fujavicu.
„Aj ja, priateľ, aj ja,“ odpovedal Aren a na moment zastal, lapajúc po dychu. Pozrel na horizont a pousmial sa. „Hovorím ako starešina, však?“
„Ty raz byť starešina, priateľ,“ odvetil Tor s bielou inovaťou na mihalniciach.
Obaja na seba ukázali prstami a jednohlasne, ako bratia v zbrani, vyhlásili: „My budeme!“
„Vy nestrácajte krok!“ okríkol ich zozadu Dragr a úsmevy im okamžite zmrzli na perách.
Večer dorazili k úpätiu skál. V temnej jaskyni Jasemir a Mimra rýchlo vykresali oheň. Plamene vrhali na steny divoké tiene.
„Zajtra tadiaľto prejsť stádo. My musieť čakať,“ vyhlásil Dragr a zahľadel sa do ohňa. Všetci unavene prikývli. „Aren a ja strážiť prvú polnoc, vy ostatní oddychovať.“
Noc bola hlboká a tichá. Aren a Dragr sedeli na okraji jaskyne a hľadeli do mrazivej temnoty.
„Ja musieť potvrdiť stopy svojho otca,“ prerušil ticho Aren. „Musím klanu dokázať, že jeho krv žije vo mne.“
„Prečo?“ spýtal sa Dragr, bez toho, aby otočil hlavu.
„Lebo tak si to klan žiada. To byť náš spôsob,“ odpovedal Aren prekvapene.
„Prečo?“ zopakoval Dragr znova, chladne a nástojčivo.
„Lebo to tak musí byť!“ vybuchol Aren, urazený Dragrovou pochybnosťou.
Dragr sa zahľadel do tmy a na starej, jazvami zjazvenej tvári sa mu objavil melancholický úsmev. „Musí to byť, lebo klan si to žiada? Alebo preto, že to chce Aren? Chceš nakŕmiť kmeň, alebo svoje meno, chlapče?“
Aren nenašiel odpoveď. Slová mu uviazli v hrdle a on len mlčky hľadel do tancujúcich plameňov ohňa.
Ráno bolo neúprosné. Snehová búrka vonku zúrila s takou silou, že biela stena splývala s oblohou. Lovci čakali v jaskyni, zvierajúc oštepy v spotených dlania.
Z bielej hmly sa zrazu vynorila postava. Bol to Gendir, prieskumník, ktorého Dragr vyslal napred.
„Boli naše predpovede správne?“ spýtal sa Dragr a vstal.
Gendir prikývol, zuby mu drkotali: „Keď slnko zapadne za ľadovú skalu, veľká stopá príde.“
Gendir sa hneď natiahol k ohňu, z hlbokého koženého vrecúška vytiahol suché, šedozelené listy horskej byliny a začal ich žuvať.
„Čo to je?“ vyzvedal zvedavo Tor. Gendir len unavene pokrčil plecami.
„Tlmí to bolesť. Robí to svet teplým a veľkým,“ zamrmlal s neprítomným pohľadom.
„Veľká stopa prísť!“ zvolal zrazu Jasemir, ktorý strážil vchod jaskyne, a ukázal prstom von.
Lovci okamžite zasypali oheň snehom a vyrazili. Plazili sa po bruchu k okraju útesu. Pod nimi, v úzkom priesmyku, sa pohybovala živá hora. Obrovské stádo mamutov kráčalo v rade. Vzduch bol hustý dychom kolosov, z ich tiel stúpala v mraze para ako z horúcich prameňov.
„My čakáme, kým vstúpia hlbšie,“ prikázal šeptom Dragr. „Keď stádo ísť úzkou cestou, kde skaly tlačia, my udrieme z oboch strán.“ Všetci napato prikývli. Arenovi búšilo srdce tak silno, až sa bál, že ho mamuty začujú. Myslel na otca.
Zrazu sa vedľa neho ozval tichý, strašidelný smiech.
Gendir sedel opretý o kameň. Jeho zreničky boli obrovské, čierne a lesklé. Bylina, ktorú požuval v strese z nastávajúceho boja, mu celkom zatemnila myseľ.
„Ty jesť znova, ty blázon!“ zamračil sa Khar a schmatol ho za plece.
„List dobrý… duchovia hôr ma volajú,“ zasmial sa Gendir s penou na perách.
Dragrov pohľad stvrdol ako ľad: „Lov teraz! Ty byť ticho, alebo ťa sám predhodím šelmám!“
Slnko kleslo za ostrú skalu a stádo sa natlačilo do najužšieho miesta priesmyku. Dragr zdvihol ruku, dal signál a lovci sa rozdelili, aby skalami a krikom zahnali zvieratá do pasce. Zem sa pod váhou ton mäsa otriasala v základoch.
„Teraz!“ zreval Dragr.
Lovci vyskočili z úkrytov s divokým vojnovým krikom. Všetko prebiehalo podľa starého plánu kmeňa, kým Gendir, úplne zbavený rozumu a pudu sebazáchovy, nevybehol priamo na hrot útočiaceho stáda.
„Veľký duch! Ja prichádzam!“ zreval Gendir do tváre smrti, rozhodil ruky a rozbehol sa v ústrety prvému kolosu.
Dragr na neho zúfalo kričal, no jeho hlas zanikol v dunení kopýt. Gendirov šialený čin splašil predného samca. Obrovský vodca stáda uhol, zmenil smer a s hrozivým zatúbením vrazil priamo medzi lovcov rozptýlených na svahu.
Gendir nestihol ani vykríknuť; masívna mamutia noha ho v sekunde rozdrvila do krvavého snehu.
Vypuklo peklo. Sneh bol červený a vzduchom lietali kusy ľadu. Tor schmatol Arena za kožušinu: „Utekaj!“ Aren sa otočil a uvidel starého samca, ktorý s chobotom vztýčeným k nebu mieril priamo na neho. Tor ho v poslednom zlomku sekundy strhol k zemi a obaja len o vlások unikli drvivým klam.
Dragr také šťastie nemal. Mamut ho zachytil v behu, nabodol jeho telo na dlhý, zakrivený kel a odhodil ho s ľahkosťou handrovej bábiky o skalnú stenu. Kosti mu praskli s hlasným zvukom. Aren zreval čistým žiaľom a hnevom.
Katastrofa pokračovala ako lavína. Ďalší mamut, tlačený stádom zozadu, pripučil Jasemira k zemi takou silou, až sa jeho telo rozletelo do strán.
Mimra, ktorý sa pokúšal utiecť nahor po svahu, prepadol zo závetria dravec. Šabľozubý tiger, prilákaný pachom krvi, vyskočil zo skál a v okamihu mu masívnymi tesákmi rozkusal hrdlo.
Aren, zaslepený hnevom a stratou svojich mužov, neváhal. S revom sa vrhol vpred a z boku vrazil svoj oštep hlboko do rebier šelmy. Tiger zaúpal, mocným úderom laby odhodil Arena bokom, no Aren v amoku vstal a prenasledoval zranené zviera, až kým tiger po pár krokoch neklesol na zakrvavený sneh. Aren do neho bodal oštepom znova a znova, bez zmyslov, kým ho Khar silou-mocou neodtrhol.
„Biely tiger je mŕtvy! Dostal si ho, Aren! Dosť!“ upokojoval ho Khar, sám sa trasúc od šoku. Arenovi uvoľnili prsty z poriska oštepu a so slzami, ktoré mu okamžite mrzli na lícach, sa zrútil Kharovi do náručia.
Zostali len traja. Aren, Tor a Khar sedeli v tichej jaskyni pri tele mŕtveho tigra. Vonku fujavica pomaly pochovávala telá ich druhov.
„Máme mäso z tigra. Máme jedlo na pár dní pre klan. Môžeme ísť domov,“ navrhol potichu Tor, hľadiac na svoje doráňané ruky.
Arenovi však v hlave ako rituálny bubon zneli posledné slová mŕtveho Dragra: Robíš to pre klan, alebo pre seba? Ak sa vráti teraz, s jedlom na tri dni a polovicou mŕtvych lovcov, klan zimu neprežije. Budúcnosť vyžadovala hrdinu. Alebo obeť.
Aren vstal, v očiach mal chladný lesk. „Nie. Tiger nestačí. My vieme, kam veľké stopy idú. My prísť domov ako hrdinovia, my nebudeme zbierať drobky zo stola zimy!“
Khar a Tor na neho pozreli. V jeho hlase už nebola detská pýcha, bola tam desivá odhodlanosť starešinu. „Oddelíme najslabšieho. Spoločne ho ulovíme,“ prikývli napokon.
O pár hodín neskôr Aren a Tor znova ležali v snehu. Sledovali chvost ustupujúceho stáda, až kým Tor neukázal prstom na starého, osamelého mamuta so zlomeným klom, ktorý zaostával za ostatnými.
„My ho oddeliť od zvyšku. Vyplašiť ku skalnej štrbine,“ zavelil Aren s pokojom skúseného vodcu.
Tor vybehol s divokým krikom, hádžuc kamene, čím zviera vystrašil. Spoločne s Kharom zahnali starého samca do úzkej, zradnej skalnej rozsadliny. Mamut sa na klzkom ľade pošmykol a s ťažkým zadunením padol na masívne kolená.
Tor k nemu priskočil a zaryl mu oštep hlboko do slabiny, no zranený kolos sa odmietal vzdať. Švihnutím mohutného chobota zasiahol Tora do hrudníka a odhodil ho ďaleko medzi kamene.
„Tor!“ vykríkol Aren.
Tor, ležiaci v snehu, len s námahou zdvihol ruku a urobil smerom k nemu rýchle gesto – Bež. Udri.
Aren vzal do rúk oba zvyšné oštepy a rozbehol sa priamo proti rútiacemu sa obrovi. Každý krok mamuta znel v úzkej štrbine ako hrom. Aren jeden oštep pevne zapichol do zeme, hrotom nahor, a v poslednej stotine sekundy odskočil nabok.
Mamut sa vlastnou váhou nabodol na fixnú zbraň, no stále žil a zúrivo útočil chobotom. Aren, poháňaný čistým inštinktom prežitia, zdvihol druhý, ťažký oštep s pazúrikovým hrotom a celou váhou ho vrazil hlboko do oka padajúceho obra, priamo do mozgu.
Obrovské, tonové telo kolosu sa s definitívnym vzdychnutím zrútilo k zemi. Sila pádu však so sebou stiahla aj lavínu snehu a kamennej sute, ktorá Arena privalila.
Keď Khar a doudieraný Tor pribehli k mŕtvemu zvieraťu, uvideli už len Arenovu nehybnú ruku trčiacu spod bielej prikrývky. Divoko ho vyhrabali von. Aren krvácal z nosa, z úst, ruku mal polámanú a hrudník rozdrvený váhou zvieraťa. Dýchal len veľmi plytko.
„Ty si to dokázal… Ty zachránil náš klan, priateľ,“ zašepkal Tor s hlbokou úctou v hlase a slzami v očiach.
Aren sa len vyčerpane, slabo usmial. Z mamuta orezali to najcennejšie mäso a tuk, naložili ho na provizórne nosidlá z mamutích koží a vedľa neho položili Arena.
Keď ho viezli domov cez nočnú pláň, Aren hľadel na chladné, jasné hviezdy na oblohe. V duchu si naposledy položil tú otázku: Bolo to pre klan, alebo pre Arena?
A v tej chvíli, uprostred ticha umierania, konečne spoznal odpoveď. Pochopil, čo mu chcel Dragr povedať. Nebolo v tom žiadne hrdinstvo. Bola to len čistá, krutá daň za to, aby život kmeňa mohol pokračovať. Zaplatil svojím životom, aby klan mal zajtrajšok.
V kmeni vypukli nefalšované oslavy. Ženy, starci a deti vybiehali zo stanov, brali mäso z nosidiel a s jasotom vítali preživších hrdinov.
Arenova malá sestra podišla k nosidlám, na ktorých ležalo nehybné telo jej brata.
„Zachránil nás, dievčatko,“ povedal jej Tor s hlavou sklonenou k zemi.
Dievča sa pozrelo na Arenovu bledú tvár. V jej očiach sa zaleskli slzy, no tentoraz neurobila žiadne gesto. Prvýkrát v živote prehovorila. Jej hlas bol tichý, no zlomil srdcia oboch lovcov.
„Zachránil nás… Ale nie mňa,“ zašepkala a s hlasným plačom utiekla do hlbokej tmy svojho stanu.
Tor si utrel zamrznuté oči a hľadel na chladnú tvár svojho priateľa. Bol pyšný na to, čo dokázali, no v srdci cítil hlboký, čierny smútok, ktorý už nikdy neodíde. Khar a ostatní starci sa postavili vedľa neho a v absolútnom tichu padajúceho snehu spomínali na muža, ktorý dal ich klanu budúcnosť.
