Oceľové dvere sa s hlasným sykotom otvorili. Do chladnej, malej, štvorcovej miestnosti bez postelí padlo bezvládne mužské telo. Jediným vybavením cely bolo plechové vedro v kúte, roztrhaná deka a hrdzavá miska, do ktorej zhora zakaždým v dlhých intervaloch dopadla ťažká kvapka vody.
Dvere sa za ním s kovovým treskom zabuchli. Muž na zemi zastonal a s namáhavým vzdychaním sa prevalil na chrbát, držiac si doudierané rebrá.
„Ja som Kristián. A ty?“
Muž pomaly otočil hlavu k tmavej stene. V kúte cely sedel schúlený mladík. Vychudnutá tvár mu svietila v prítmí a v očiach mal zvláštny, takmer detský jas – ako niekto, kto po mesiacoch samoty konečne uvidel živú dušu. Keď novoprichádzajúci neodpovedal, Kristián pokračoval rýchlym, mierne neurotickým hlasom:
„Som tu od včera. Tamto je miska na vodu. Podľa zvuku kvapiek vonku prší, takže dnes jej bude dosť. Ale radšej si zvykni na občasný smäd. Tú deku si radšej podlož pod seba, zo zeme ide strašný chlad. Bude ťa bolieť celé telo, ale aspoň trochu to stlmíš. No a tamto vedro… to máme na sra…“
„Počkaj,“ prerušil ho muž na zemi a chrapľavo si odkašľal. „Prečo mi to všetko hovoríš? Vo väzení som už bol. Viem, ako to chodí.“
„Ó, v takomto nie, kamarát,“ uškrnul sa Kristián a pokrútil hlavou. „Toto nie je nejaká lacná štátna basa. Sme v Mäsiarni. Pred tebou… počkaj, kedy to bolo? Asi tri mesiace dozadu…“ Poškrabal sa vo špinavých vlasoch a zahľadel sa do stropu. „Bol tu chlap menom Erik. Tiež ma hneď privítal a všetko mi vysvetlil. Tak len posúvam tradíciu. Vieš, s Erikom bola strašná zábava…“
„Počkaj,“ prerušil ho znova muž a namáhavo sa posadil. „A čo jedlo? Kedy nosia jedlo?“
Kristián si oboma dlaňami prešiel po bledej tvári. „No… občas sem zhora spadnú myši.“
„Myši?!“
„Neprerušuj ma, kristepane!“ vyhŕkol Kristián a nahnevane buchol päsťou do betónovej dlážky. Hneď nato sa však opäť naklonil dopredu a divoko gestikuloval rukami. „Ale to sú iné myši, než si myslíš! Sú niečím zvláštne. Vôbec nechutia ako klasické krysy. Ja som z nich napríklad ani raz neochorel a Erik hovoril, že majú chuť ako… no, skrátka inak.“
Muža na zemi premohla náhla vlna zúfalstva. S kŕčovitým vzlykom sa vyškriabal na nohy, rozbehol sa k masívnym oceľovým dverám a začal do nich búchať päsťami.
„Pustite ma! Nemáte na toto právo!“ kričal do chladnej chodby.
Kristián vyprskol do hlasného, až hysterického smiechu, pričom sa dlaňou tľapkal po stehne. „Právo? Pozri sa na seba. Každý, kto skončí tu, porušil zákon. A poriadne. Tak mi odpovedz, hrdina… mal si ty právo ublížiť systému?“
Muž pomaly spustil ruky zo dverí. Otočil sa k spoluväzňovi s tvárou plnou hnevu a hlbokého znechutenia, no nakoniec rezignovane cúvol späť do tmy.
„Poď sem, sadni si,“ navrhol Kristián miernejším tónom. „Povedz mi radšej, ako sa voláš.“
Muž sa pomaly zošuchol do protilehlého kúta. „Daniel.“
„Daniel. Pekné meno,“ prikývol Kristián. „Tak čo, Dan, budeme kamoši?“
„Kam odviedli toho Erika?“
„Boli sme spolu tri dni. Ale ver mi, tu to stačí na celé priateľstvo. Neviem, kam ho vzali, ale dúfam, že ho pustili na slobodu. Tri dni v tejto diere sú predsa dostatočný trest.“ Daniel sa naňho zahľadel s pochybnosťou, no Kristián sa rýchlo opýtal: „A teba za čo chytili?“
Dan si oprel ťažkú hlavu o kolená. „Bol som na tom proteste v hlavnom meste. Preto ma zarazilo, keď si hovoril o porušení zákona. Ako sme sa sem vôbec dostali? Odkedy je vyjadrenie názoru nelegálne?“
Kristián trpko prikývol. „Ja som ten protest inicioval. Heh. Keď si pomyslím, že ma zatvorila vláda, ktorú som sám volil… Človek by si mal naozaj dávať pozor na to, koho hádže do urny.“
„Prečo si ich teda volil?“
Kristián znova buchol rukou do zeme, tentoraz s ironickým úsmevom. „Perfektná otázka! Vieš, mali predsa solídny plán, ako vyriešiť túto krízu ako nedostatok potravín…“
„Solídny plán?“ prerušil ho Dan ostro. „Veď od začiatku len klamali…“
Kristián tentoraz udrel do dlážky s reálnou zlosťou. „Do riti, teba rodičia neučili, že sa neskáče do reči?!“
Dan naňho chvíľu hľadel, no potom len unavene kývom hlavou. „Prepáč.“
Kristián zavrel oči, prstami si pomasíroval spánky a hneď nato sa opäť rozžiaril, akoby sa nič nestalo. „No, kde som to skončil… Áno. Deň po proteste mi vyrazili dvere na byte a prebral som sa až tu.“ Odmlčal sa a zahľadel sa na Dana. „A teba?“
Prv než Dan stihol odpovedať, zámok na dverách hlasno cvakol. Dvere sa sťažka odsunuli a v nich zastala mohutná, po zuby ozbrojená postava. Jej telo pokrývala ťažká, matná zbroj a tvár mu zakrývala masívna prilba s červeným vizorom. Pripomínal skôr kyborgizovaného terminátora než človeka. Bez jediného slova hodil na špinavú zem dve mŕtve, neprirodzene tučné myši. Dvere sa okamžite s rachotom zatvorili.
„Dúfam, že toto naozaj nechceš jesť,“ zašepkal Dan s odporom.
Kristián sa naňho šibalsky usmial. „Tomu ver, že budem.“
Zodvihol jedno zo zvierat a s hnusným chrupnutím sa zahryzol do surového mäsa. Daniel okamžite odvrátil zrak. Svoju myš znechutene odkopol do opačného rohu cely.
Kristián s plnými ústami ukázal na stenu vedľa seba. „Už zapadá slnko.“
„Ako to môžeš vedieť?“
Mladík si chrbtom ruky utrel krvavú šmuhu z úst. „Pozri sa na tú stenu. Je tam drobná škára. Taká malá, že by sa cez ňu prepchala len myš. Je vlastne šťastie, že nám ich sem hádžu už mŕtve. Keby boli živé, ľahko by nám cez tú dieru utiekli a prišli by sme o večeru.“
Dan ignoroval Kristiánove morbídne reči, postavil sa a podišiel k stene. Priložil oko k úzkej štrbine. Cez malý otvor naozaj videl slabnúce oranžové lúče zapadajúceho slnka. No pod ním sa rozprestierala len nekonečná, temná a búrlivá vodná hladina. Sme na nejakom ostrove? V hrade uprostred oceánu? pomyslel si.
Unavený sa vrátil do svojho kúta, ľahol si na bok na chladný betón a s pohľadom na Kristiána, ktorý mal ústa i prsty špinavé od krvi, konečne zaspal.
Dana uprostred noci prebudilo mohutné buchnutie. Trhnutím otvoril oči. Do cely vpochodoval ten istý ťažkoodenec. Bez slova pristúpil ku Kristiánovi, schmatol ho pod krk a hrubou silou ho hodil smerom k otvoreným dverám.
„Ideme,“ zaznel z prilby kovovo modulovaný hlas.
Dan v tej sekunde prestal premýšľať. Využil moment prekvapenía, skočil strážcovi na chrbát a oboma rukami zovrel odhalené elektrické káble a hydraulické hadice, ktoré mu spájali prilbu s chrbtovým plátom zbroje. Trhol nimi celou svojou silou.
Zariadenie vyprsklo modré iskry. Danom prešiel silný elektrický výboj. V pravej ruke pocítil takú ostrú bolesť, akoby mu v sekunde polámalo všetky prsty. Strážca sa s trhavým pohybom chytil za krk, jeho červený vizor zhasol a ťažké oceľové telo sa roboticky zrútilo na zem.
Kristián zostal ležať pri dverách, neschopný slova. „Už… už som si myslel, že je po mne.“
„Postav sa!“ zreval Dan, hoci mu ruka šialene pulzovala bolesťou. Zohol sa, vytrhol z nehybného kyborgovho chrbta oceľovú výstužnú tyč a pevne ju zovrel. „Čo je toto za miesto, Kristián? Čo od nás chcú?“
„Ja… ja neviem presne. Počul som len, že sa to tu volá Mäsiareň. Zatvárajú sem všetkých odporcov režimu.“
Dan nečakal. Strach a adrenalín mu nedovolili váhať. Naznačil Kristiánovi, aby ho nasledoval, a spoločne vykročili do chodby. Prostredie pôsobilo sterilne, chladne a mechanicky.
„Mám nápad,“ zašepkal Dan, keď prechádzali okolo prvých dverí s elektronickým zámkom.
„Blázniš? Vo dvojici sme nenápadnejší!“ protestoval Kristián.
„Ale vo väčšom počte máme šancu bojovať,“ odsekol Dan a surovým úderom tyče rozbil ovládací panel dverí.
Oceľové dvere sa zasunuli. V malej cele vnútri sedel zúbožený muž so ženou, ktorí sa práve kŕmili surovým potkanom. Keď uvideli otvorenú cestu, okamžite sa s divokým pohľadom vyhrnuli von.
„Otvorte ďalšie!“ zakričal Dan.
Čoskoro sa k nim pridávali desiatky ďalších väzňov. Chodbou sa niesol krik, dupot nôh a hluk rozbíjania panelov, až kým sa budovou nerozoznel prenikavý, dunivý zvuk sirény.
„Ty si kus idiota! Dovtedy o nás ani nevedeli!“ zreval Kristián, ktorého tvár bola červená od paniky.
Dan ho ignoroval a hnal dav vpred. No na konci hlavnej chodby sa zrazu objavil ďalší strážca. Tento však nebol stroj – bol to človek v ľahšej zbroji so samopalom v rukách.
„Mäso ako mäso, šéfe. Rozumiem, likvidujem,“ povedal strážca do vysielačky na ramene. Chladnokrvne namieril zbraň a stlačil spúšť.
Chodbu okamžite zaplnil ohlušujúci rachot výstrelov, krik a stonanie umierajúcich. Ľudia padali jeden za druhým. Dan sa inštinktívne hodil na zem za čerstvo padlé telo jedného z väzňov. Keď streľba na sekundu ustala – strážca musel prebíjať – Dan vystrelil vpred ako šíp.
Skočil po zbrani. Strážca stihol vystreliť, guľky lietali divoko do stien a stropu. Vojak bol silnejší, udieral Danom o betónové steny, až Danovi v očiach naskakovali čierne iskry, no nepustil ho. Strážca nakoniec pustil zbraň jednou rukou a udrel Dana päsťou priamo medzi oči.
Dan sa s tichým zastonaním zrútil na zem, držiac si zlomený, krvácajúci nos. Strážca nad ním chladnokrvne namieril hlaveň na jeho hlavu.
V tom momente sa však naňho zozadu vrhlo päť väzňov na čele s Kristiánom. Strhli ho na zem. Kristián vytrhol vojakovi zbraň a hodil ju Danovi. Daniel bez váhania stlačil spúšť a vyprázdnil polovicu zásobníka priamo do strážcovho hrudníka.
„Musíme… musíme ísť ďalej,“ vysúkal zo seba Dan cez zaťaté zuby.
Postavil sa a oprel sa o stenu. Keď sa obzrel za seba, stislo mu srdce. Z pôvodných tridsiatich ľudí stálo na nohách len päť. Celá chodba bola pokrytá krvou a bezvládnymi telami.
Prešli dverami na konci chodby a ocitli sa na krytom sklenenom moste, ktorý spájal dve budovy komplexu.
„Nikde nikto,“ zašepkal jeden z preživších.
„Niečo tu nesedí,“ zamrmlal Kristián a s obavami sa obzeral okolo seba.
Dan však naňho zatlačil, aby pokračovali. Keď vstúpili do druhej budovy, to, čo uvideli, ich prinútilo úplne zastať.
Bola to obrovská priemyselná hala s pásovou výrobou. Na obrovských gumených pásoch sa posúvali kusy čerstvého, červeného mäsa. Pracovníci v ochranných oblekoch ich mechanicky vykosťovali, porcovali a hádzali do strojov, ktoré ich na konci balili do úhľadných plechoviek s veľkým nápisom: Poctivé mäsko.
„Čo to… čo to je?“ vydýchol Kristián s odporom.
V tom momente do haly vstúpil jeden zo zamestnancov s prepravkou v rukách. Keď uvidel skupinu zakrvavených väzňov, prepravka mu s rachotom vypadla z rúk. „Vy tu nemáte čo robiť!“ vykoktal.
Prv než stihol zakričať o pomoc, Dan k nemu priskočil a tvrdým úderom ho zrazil k zemi. Schmatol ho za golier a pritlačil mu hlaveň zbrane k čelu.
„Kde to sme?! Čo je toto za miesto?!“ kričal Dan, zatiaľ čo mu krv z nosa kvapkala na mužov oblek.
„V… v Mäsiarni…“ jachtal zamestnanec a rukami si chránil tvár. „V Mäsiarni pána Rodena!“
„Čo robíte s tými ľuďmi?!“
„Prosím, nezabíjajte ma! Ak niečo poviem, zabijú ma oni!“
„Ak nepovieš, zabijem ťa hneď teraz!“ zreval Dan a odistil zbraň.
„Dobre, dobre! Môžete odtiaľto utiecť!“ vyhŕkol muž v panike. „Kamery tu nie sú, všetok záznamový materiál sa odváža loďou raz za týždeň. Ale musíte zmiznúť ešte dnes! Kým vyjde slnko… spáli vás na prach!“
K Danovi pristúpila jedna z preživších väzenkýň. „Má pravdu. V našej cele bola diera na stene. Vonku je smrtiaca radiácia. Cez deň sa vonku nedá prežiť, slnko spaľuje kožu za pár sekúnd. Máme čas len do svitania, kým odíde posledná zásobovacia loď.“
Dan sa zamračil. „Sme na ostrove? Ako ďaleko je pevnina?“
V tom momente sa dvere na hornom mostíku rozrazili a do haly vtrhla skupina vojakov. Okamžite spustili bezhlavú paľbu. Dan inštinktívne strhol zamestnanca pred seba ako ľudský štít. Projektily rozstrieľali muža na kašu.
„Skáčte!“ zreval Dan na Kristiána.
Oboba prerazili sklenené zábradlie a dopadli z trojmetrovej výšky priamo na betónovú dlážku továrne medzi stroje. Okolo nich sa sypali črepiny a ozývali sa ďalšie výstrely. Pred Kristiánovu tvár s mokrým plesknutím dopadla odseknutá hlava tej istej väzenkyne, ktorá s nimi pred sekundou hovorila.
Dan rýchlo odvrátil zrak, hoci sa mu žalúdok obrátil naruby. Okolo nich hučala pásová výroba. Stroje cvakali, hovoriace automaty mechanicky balili konzervy a nad nimi sa z rozbitého okna sypali výstrely.
„Kristián, vstaň! Pohyb!“ zreval Dan, a hoci mu v boku pichalo a ruka od vytrhnutých káblov šialene pulzovala bolesťou, doplazil sa k najbližšiemu železnému kontajneru s odpadom.
Kristián bol bledý ako stena. Celé jeho urozprávané sebavedomie bolo preč, v očiach mal čistý teror. Pozrel sa na svoje ruky od krvi a potom na Dana. „Oni… oni ich všetkých zabili. Sme sami, Dan. Sme kurva sami.“
„Ak tu zostaneš sedieť, zabijú aj nás,“ odsekol Dan a skontroval zbraň. V zásobníku mu zostalo sotva pár nábojov. Pozrel sa hore. Vojaci na mostíku nad nimi nestrieľali naslepo – čakali, kým niekto vystrčí hlavu.
„Počul si ho… pán Roden,“ zašepkal Kristián, pričom sa snažil schúliť čo najmenší za kovovú stenu.
„Sorry, Kristián, ale netuším, kto je kurva nejaký Roden!“ odvetil Dan a sústredene hľadal cestu von. Dupot ťažkých topánok sa blížil. Kristián od strachu šalel.
„Ja to… ne… nezvládnem… ja to nezvládnem!“
Dana na zlomok sekundy napadlo, že Kristiána zastrelí, aby ho zbavil utrpenia. No neurobil to. Schmatol ho za golier a spoločne skočili na posuvný pás plný spracovaného ľudského mäsa. Guľky im hvízdali nad hlavami.
Keď dopadli na konci pásu na dlážku, Dan mal tesne pred očami sklenenú očnú bulvu z nejakého ľudského zvyšku. Rýchlo sa pozviechal, no Kristián zostal ležať.
„Dan, ja už nemôžem…“
„Tak tu skap!“ vyštekol naňho Dan.
Kristián zahromžil a s poslednými silami sa postavil. Videli pred sebou masívne dvere vedúce k prístavu. Rozbehli sa k nim, no v tom momente halou zaznel osamotený výstrel.
Dan pocítil ostré vypálenie v stehne a zrútil sa k zemi. Kristián v panike vbehol za dvere haly.
„Do riti! Dan! Idem po teba!“ kričal spoza dverí.
„Nie! Bež ďalej! Vymysli, ako ma odtiaľto dostať!“ zreval Dan.
Kristián na sekundu zaváhal, potom rýchlo prikývol a jeho kroky zanikli v tme. Dan si pevne stisol krvácajúce stehno. Vtom nad ním zastal tieň strážcu. Tvrdá rana pažbou zbrane do spánku poslala Dana do absolútnej temnoty.
Keď Daniel znova otvoril oči, nezobudil sa v cele. Sedel pripútaný k masívnemu kreslu uprostred miestnosti, ktorá vyzerala ako luxusná, aristokratická pracovňa. Steny boli obložené tmavým drevom a za masívnym písacím stolom stál starší, elegantne upravený muž v dokonale sadnúcom čiernom obleku. Roden sa ani nepozrel na Dana, keď si nalieval jantárovú tekutinu. Pohyboval sa s presnosťou hodiniek.
„Pred mutáciou slnka sme mali nadbytok všetkého,“ začal Roden pokojne, pričom pohľadom sledoval, ako sa v pohári odráža svetlo. „Ľudia mali luxus vyberať si názory. Dnes, keď vonku všetko horí, je luxusom iba poriadok. Vy ste súčasťou toho poriadku, Daniel. Len ste trochu zišli z cesty… ale to sa napraví.“
Dan vypľul krv na vyleštenú podlahu. „To, čo tu robíte… to nie je poriadok. To je zverstvo.“
Roden sa konečne otočil. Jeho tvár bola v tieni, črty tváre pôsobili vyhasnuto, akoby v ňom už dávno neostalo nič ľudské. „Zverstvo? Zverstvo by bolo nechať spoločnosť vyhladovať. My len optimalizujeme zdroje. Odpad systému recyklujeme na palivo pre prežitie zvyšku.“ Pousmial sa, ale v očiach mal len chladný kalkul.
Do pracovne bez zaklopania vstúpil dôstojník v uniforme. „Pane, chceli ste vedieť, ak by sme lokalizovali Andersona.“
Roden k nemu otočil hlavu, pričom jeho chladná maska na moment praskla pod vlnou skutočného záujmu. „Chytili ste ho?“
„Áno, pane.“
„Skvelé. Ďakujem vám.“ Roden počkal, kým dôstojník odíde, a znova uprel pohľad na Daniela. „Kde sme to… Áno. Vy ste geniálny príklad efektivity, Daniel. Vaša agresia, vaša vôľa prežiť… to sú vlastnosti, ktoré v našom novom projekte potrebujeme.“
„Kandidát na čo? Čo to trepete za nezmysly?“ vyštekol Dan, no v hrudi sa mu rozliala neistota.
Roden podišiel bližšie. V jeho očiach sa na moment mihlo niečo, čo pripomínalo nadšenie vedca, ktorý ide rozobrať hračku. „Vy ste boli vždy len biologickým obalom, Daniel. Od zajtra budete operačným systémom. Prvá duša v stroji, ktorá nebude mať potrebu rebelovať. Budete vykonávať vôľu systému, pretože budete systémom.“
Vojaci pri dverách urobili krok vpred. Dan sa pokúsil vytrhnúť, ale ruky mal pripútané tak pevne, že mu koža na zápästiach praskala.
„Nie je to koniec, Daniel,“ zašepkal Roden nad ním, keď sa vojaci chopili jeho ramien. „Je to evolúcia.“
Dan chcel zakričať, ale úder pažbou do sánky mu zlomil čeľusť a ponoril ho do tmy.
Videl už len rozmazane. Vliekli ho po dlhej, špinavej chodbe podzemného traktu. Otvorili ťažké dvere a hodili ho na podlahu sterilne čistej, bielej cely. Ten ostrý kontrast s tou predošlou špinou ho na sekundu paralyzoval.
Keď vojaci odišli a zámok zapadol, Dan sa s poslednými silami doplazil k hrubému oknu cely. Cez špinavé sklo hľadel na tmavú morskú hladinu, na ktorej sa v rannom opare vzďaľovala posledná zásobovacia loď.
Na tej lodi bol v podpalubí ukrytý Kristián. V tej istej sekunde sa v duši preklínal, plakal a v duchu sa Danovi ospravedlňoval za to, že ho tam nechal.
Danielov pohľad pomaly klesol k zemi. Oprel sa chrbtom o bielu stenu a celým telom mu prenikla chladná, paralyzujúca apatia. Bolo mu jedno, čo s ním urobia. Jediné, čo si v tej chvíli úprimne prial, bolo to, aby tie prichádzajúce experimenty neprežil.
