„Aurora!“ zapískala.
„Ideme von?“ vstal rozospatý Leo.
„Za pol hodiny. Obleč sa.“
Natiahol si uniformu, nasadil masku a zamieril k poslednému vozňu – k bariére.
„O čo ide?“
„Mesto Stelgrad,“ odpovedal veliteľ. „Rýchly prieskum.“
Vlak zastal. Oblečení v ochranných oblekoch vošli do kapsuly, ktorá púšťala len jedným smerom – von. Chlad sa im okamžite zakusol do kože.
„Dúfam, že nájdeme niečo… čokoľvek… napríklad taký ananás,“ zavrčal Tom.
„Len snívaj,“ odsekol André.
Leo odhrnul sneh z hrdzavej cedule: STELGRAD. Budovy stáli ako kostry bez života.
V centre sa jednotka rozdelila po dvojiciach. Jeden meral úroveň nákazy Skléry, druhý kryl chrbát so zbraňou.
„Nevieš, prečo sme zastavili práve tu, profesor?“ spýtal sa Leo, ktorý vyberal zmrznuté oblečenie zo skrine.
„Dopočul som sa, že už nikde nič nie je. Každý je zúfalý.“
„Stoj!“ povedal Leo, keď začul pomalé kroky na hornom poschodí.
„Leo, je tam zvýšená úroveň Skléry.“
„Vráťme sa.“
Z vrchu bolo počuť neprirodzené vzlykanie. Ťažké, ktoré prechádzalo celou miestnosťou. Profesor a Leo pomaly po špičkách kráčali k východu, až napokon budovu opustili.
Všetci sa stretli. André ťahal svojho parťáka po zemi.
„Hlásenie!“ zvolal veliteľ.
„Dostal záchvat. Oblek je neporušený. Ach, toto má byť moja posledná expedícia pred
povýšením a ja dostanem takého amatéra.“
„Vrátime sa,“ odvetil veliteľ, no profesor ho zadržal.
„Ken, vezmi ho na plecia. Úroveň Skléry sa tu rapídne zvyšuje.“
Vojak ho vzal na plecia, všetci sa rozutekali k vlaku a z budov sa začal ozývať neprirodzený plač. Jednotka sa zastavila. Pred nimi stál omrznutý starý muž s očami dokorán a so slzami, ktoré mu stekali po lícach. Vzlykal. Utíšila ho guľka do hlavy — nikto sa s ním nepáral — a jednotka pokračovala.
Plač zosilnel. Z okien začali padať premrznuté telá. Jedno dopadlo priamo pred profesora. Ten spadol a zakričal. Žena s prázdnym pohľadom ho uhryzla do päty. Profesor ju zastrelil. Všetci sa na neho pozreli.
„Poznám pravidlá,“ povedal vyrovnane, vzal pištoľ a po chvíli jeho teplá krv dopadla na chladný sneh.
Jednotka pokračovala ďalej, až kým nedorazili k Aurore. Vstúpili a okamžite prešli dezinfekčnou sprchou. V treťom — medicínskom — oddelení položili vojaka so záchvatom.
Leo sa vyzliekol z výstroja, chvíľu stál nad umývadlom. Hľadel na seba do zrkadla s prázdnym pohľadom, potom len udrel do steny. Prepláchol si tvár a zamieril do šiesteho vozňa. Tam sedel André.
„Hrebeň sa prebral?“ spýtal sa, zatiaľ čo jedol čoraz prázdnejší guláš.
„Áno. Ale je úplne mimo. Doktor nič nenašiel.“
„Aurora nás ako vždy ochráni,“ odvetil Leo s výdychom.
„To sa ti len zdá, Leo. Nikde nie je bezpečne navždy. Zatiaľ sme len nenašli nikoho, kto by nám to bezpečie vzal.“
„O čom to trepeš? Strácaš snáď vieru?“ prisadol si veliteľ a dodal: „Zhora sa rozhodli vyraziť čo najviac na juh.“
„Čo tam?“ spýtal sa Leo.
„Vedenie verí, že na najjužnejšom cípe kontinentu je osada. Prostredie je tam údajne vhodné na život.“
„Sračka. Skončili sme. Sú už len tak zúfalí, že nevedia, čím uľaviť. Je to len otázka času,“ odrovnal ho André.
Leo vzdychol, dal si posledné sústo a bez slova odišiel do izby, kde si ľahol a plytko zaspal.
Ráno ho prebudil mužský hlas.
„Vstávaj!“
Vyskočil na nohy, keď uvidel Kena už v uniforme.
„Museli uzavrieť obytný vozeň.“
Leo na neho nechápavo pozrel.
„Skléra sa dostala do vlaku.“
Otvoril oči dokorán a rozbehol sa k svojmu výstroju. Nasadil si masku.
„Prvým bol doktor. Nevieme, od koho sa nakazil. S Hrebeňom sa nedostal do styku.“
„Hrebeň to chytil tiež?“
„Stratili sme s ním kontakt. Nevieme.“
Obaja zamierili ku šestke. Ken ukázal na okno a Leo sa pozrel dnu.
Vo vnútri sa prechádzali ľudia ako bez duše. Jeden prešiel okolo s neprirodzene otvorenými očami. Pomalý pohyb, pomalé otočenie hlavy… a jeho pohľad padol priamo na Lea.
Zastal. Pomaličky otočil celé telo a začal vzlykať. Za ním sa začalo to isté.
„Oni nás aj vidia,“ prehodil veliteľ.
Všetci infikovaní sa rozbehli k dverám a začali do nich narážať. Ich vzlyky sa nezmenili. Narážali do dverí hlava-nehlava.
„Ako sa to sem dostalo?“ naštvane vykrikoval veliteľ. „Kto to mal na starosti?“
Červené svetlo znázorňujúce uzamknutie dverí sa rozsvietilo na zeleno. Nakazení sa rozprchli na neozbrojenú jednotku.
„Ustup!“ prikázal veliteľ.
Nakazení skákali na vojakov ako hladné krysy. Skočili na Kena. Ten len zízal do ich neprirodzene otvorených očí, až mu jeden z nakazených s rozšírenými ústami začal jesť tvár.
Leo skočil do ôsmeho vozňa, za ním aj veliteľ. Ten za sebou zamkol dvere.
„Pane, sú tam…“
„Nemajú šancu. Sme tu len my.“
Leo bol nútený počúvať vzlyky a búchanie o dvere svojich kolegov. Veliteľ sa prechádzal zo strany na stranu a nahlas premýšľal:
„Ako? Ako? Skléra sa predsa neprenáša vzduchom! Máme tu votrelca, sabotéra — ale prečo?“
„To nevieme isto!“ vstal Leo, rozhorčený nad nedbanlivosťou šírenia nákazy.
„Ale vieme! To len ty stále nosíš tú masku!“ Veliteľ zo zúrivosti kopol do dverí, za ktorými narážali nakazení. „Musíme tu mať krysu.“
„Dvere sa odomkli, vy máte kartu.“
„Obviňuješ mňa? Moja jednotka tam umiera a ty ma obviňuješ?“
„A umiera preto, lebo ste ju tam zavreli.“
Hneď nato dostal päsťou do tváre. Leo padol na zem.
„Vieš čo? Vôbec by ma neprekvapilo, keby si to bol ty! Včerajšok ti dal zabrať!“
Leo pozrel na ruku veliteľa.
„Šíri sa to rýchlo,“ povedal zhrozene Leo, ešte nikdy nevidel premenu na vlastné oči.
„Kurva, preto mám tak zahmlené,“ odvetil veliteľ, hľadiac na kusanec na ruke.
Dvere sa uvoľnili. Veliteľ sa k nim okamžite rozbehol.
„Použi strechu, Leo! Ja som skončil. Tu máš!“ Hodil mu kartu. Leo vedel, že inej cesty niet. „Pomsti nás.“
Leo dobehol do posledného vozňa. Veliteľa premohla presila a začala Lea prenasledovať. Leo otvoril bariéru a dnu vtrhol mrazivý vzduch. Vyskočil na bok vlaku. Sledujúc, ako infikovaní vypadávajú a drvia sa o zem, vyliezol na strechu a rozbehol sa. Prešiel polovicu vlaku, vedel, že maska nevydrží. Otvoril poklop a skočil dnu.
Leo sa rozhliadol po prázdnom jedálenskom vozni. Za ním sa otvorili dvere. Ozývala sa len ozvena nárekov. Leo posunul stoličky, stoly a zabarikádoval vstup. Mal čas.
Vstúpil do vozňa päť. Všade boli rozbité počítače, poškodené systémy, roztrhané záznamy — až na jeden kus papiera:
„Srdce vlaku. A predsa také tiché. Prestalo biť rovnako ako to ľudské. Je zbytočné sa snažiť, keď koniec je už napísaný? Čo tak si užiť cestu k nemu?“
Na zadnej strane bol krvou nakreslený smajlík s mrknutím.
Leo sa oprel o stenu a chytil si hlavu. Všetko si premietal. Myšlienok bolo milión a zároveň žiadna. Kto vpustil dnu Skléru? Tá otázka ho paralyzovala.
„Možno ak by vlak nebol odrezaný od sveta, vedeli by sme, ako proti Sklére bojovať,“ povedal si Leo v duchu.
Vagón začal svietiť na červeno. To znamenalo len jediné — odpojenie. Sám Leo bol v bezpečí, ale čo ostatní? Musí sa barikády zbaviť.
Leo vstal a bežal k barikádam. Rýchlo odstraňoval lavice. Spoza dverí prichádzali výkriky. Blížili sa ľudia aj nakazení. Naproti mu pomáhali dvaja, ktorí vyplúvali dušu. Nestihli to. Vlak sa odpojil. Leo sledoval, ako sa vzdialený krik stráca v diaľke.
Alarm opäť zablikal. Tentoraz išlo o jeho vozeň. Leo utekal, čo mu sily stačili. Vozeň päť sa odpojil. Leo celou silou skočil, zachytil sa vozňa štyri. Triaška mu lomcovala rukami. Ocitol sa vo výskumnom vozni. Zohrieval sa a rozhliadal sa okolo.
Z vozňa tri sa vynorili traja ľudia.
„Ty si ten sabotér?“
„Čože?“
Zrazu sa cez nich predral André.
„Leo! Ty žiješ!“ Objal ho pevne.
„Čo sa tu deje, André?“
„Tom prišiel s tým, že sa medzi nami môže pohybovať psychopat. Môže to byť ktokoľvek z nás. Všetci sme sa sem dostali postupne… a ty si prišiel posledný.“
„To je blbosť, musí byť v prvom vozni. Musíme ísť tam, mám kar…“ Leo si siahol do vrecka, no nič nenašiel.
„Ja som to vedel,“ povedal Tom.
„A nenapadlo ti, že ju mohol stratiť?“ ozval sa Ján.
„To znie ako veta niekoho, kto za tým môže stáť,“ odvetil André.
„Čože? Ja?“ zháčil sa Ján.
„Dáva to zmysel. On si vymyslí kartu a ty ho podporíš,“ pokračoval Tom.
Leo im skočil do reči: „Ja som tú kartu naozaj mal.“
„Možno si to ty, ty paranoik,“ obrátil sa Ján na Toma.
„Ja? Že ja?“ Tom sa rozohnil, chytil Jána a udrel ho päsťou.
Ostatní sa mu v tom snažili zabrániť, no márne. Tom zodvihol kus dreva zo zlomenej stoličky a bez váhania ubil Jána na smrť. André a Leo sa na seba zdesene pozreli.
„A sme v bezpečí,“ povedal Tom hrdo.
„Čo teraz? Zabiješ nás všetkých?“ zasyčal vystrašene André zo zeme.
„Ja nie som sabotér,“ zavrčal Tom a chytil Andréa za golier.
Vtom dostal zozadu tvrdú ranu od Lea. Ani to s ním nepohlo. Otočil sa na neho a vyrútil sa ako zviera. André ho však v poslednej chvíli bodol kusom dreva do krku. Tom stuhol, pozrel sa na Andréa a bez slova sa zvalil na podlahu.
„Môžeme vôbec ešte veriť jeden druhému?“ spýtal sa André ticho, trasúcim sa hlasom.
Leo iba prikývol. Obaja pomaly prešli do druhého vozňa — a tam uvideli telo doktora. Ležal bezvládny na zemi.
„Ako sa sem dostal?“ spýtal sa Leo.
„Zvládol to až sem, ale bol už nakazený… tak sme ho bodli do hlavy,“ odpovedal André.
Leo si prezeral doktorovo telo. Na krku si všimol stopu po vpichu.
„Ale…“ zamrmlal.
Zrazu si spomenul. Posledný, kto bol u Hrebeňa, bol práve…
„Prišiel si na niečo, Leo?“
Leo sa otočil, no skôr než stihol odpovedať, dostal úder kusom dreva do hlavy. André sa postavil nad neho, zdvihol ruky.
„Dostal si ma,“ povedal a priateľsky sa usmial. Išiel otvoriť dvere od prvého vozňa, kde ležali bezvládne telá najmenej siedmich ľudí bez hláv.
„Vieš, poviem ti, že žiadny raj neexistuje. Toto je posledná cesta Aurory, potajme som to tu zabezpečil výbušninami a ak by mi to nevyšlo, tak všade tu je Skléra. Ľudstvo už musí zomrieť, toto neustále oživovanie nám nerobí dobre, chápeš?“
A vytiahol zbraň z puzdra v prvom vozni. Otočil sa a začal strieľať. Leo si spravil z doktora štít a vrhol ho na neho. Odkopol zbraň. Vzal ju a namieril na Andréa.
„Ak by ľudstvo od počiatku vekov takto zmýšľalo, ako ďaleko by sme sa dostali?“
A chladne ho zastrelil.
Pozrel okolo seba a vlak ručne zastavil. Vzal spínač od výbušniny. Chcel ešte vidieť oblohu poslednýkrát. Otvoril dvere, ale namiesto smrteľnej zimy prišlo príjemné teplo. Vystúpil a všade videl zeleň. Zahodil masku — už ju nepotreboval. Podišiel ďalej od vlaku a odpálil ho. Hľadel na Auroru, ako horí, a následne sa vybral vpred. Ďalej na juh s jedinou myšlienkou: prečo prežitie má vždy zápach viny.
