Detektív si sadol do kresla. Ťažko, akoby ho váha všetkých prípadov, ktoré kedy riešil, konečne dohnala. Znudený, apatický, s cigaretou zastrčenou v kútiku úst.
„Ty tu ešte ostávaš?“
Vo dverách sa zjavil jeho kolega. V ruke niesol kabát a oči mal unavené z dlhého dňa. Detektív len prikývol a prstami si pošúchal fúzy pod nosom.
„Čo sa ti nechce domov?“
„Vieš čo, nie, synak,“ odvetil zachrípnuto. „Ak budeš s tou istou ženou tak dlho ako ja, pochopíš prečo.“
Kolegov pohľad klesol na podlahu. Po chvíli ticha sa znovu pozrel na staršieho muža, tentoraz s úctou.
„Až cez toto všetko… zostarnúť so svojou ženou, to sa nepodarí každému.“
Detektív len mávol rukou.
„No dobre,“ pokračoval kolega, „ak tu mieniš trčať, dávaj si pozor. A keby čosi… volaj.“
Usmial sa, no v tom úsmeve bolo viac smútku než radosti. Potom odišiel a za sebou nechal ticho.
Detektív sa zahľadel do okna. Mesto vonku ležalo pod prikrývkou tmy a lampy sa mihotali v dychu jesenného vetra.
Otvoril okno a nechal, nech mu chladný vzduch ofúkne tvár.
Zapaľovač cvakol a oheň sa na okamih zrkadlil v jeho očiach. Zhlboka si potiahol z cigarety. Zpod stola vytiahol starú škatuľu. Na veku sa vynímal nápis Amanda Belová – prípad, ktorý uzavreli len nedávno.
V krabici sa skrývali listy, fotografie a kazeta. Detektív siahol po prvom liste – papier zaškrípal, keď ho rozložil.
List č. 1 14. október 1978
Pre maminu, Dúfam, že sa vám darí. U nás v novom dome je všetko po starom. Erik sa dnes naučil počítať zlomky – občas sa síce pomýli, ale bol na seba hrdý. A ja tiež. Ráno sme sa prechádzali po lese. Listy už menia farbu a vzduch vonia chladom, ktorý pripomína koniec leta. Večer sme si zapálili sviečku a čítali knihu, ktorú si mi kedysi čítala ty. Zlé sny o Damianovi už prestali. Tešíme sa na najbližšiu návštevu. Pošta teraz trochu blbne, ale verím, že ti dopis príde. S láskou, Mária.
Detektív zakašľal a hodil list bokom. Zo zásuvky vytiahol fľašu whisky, nalial si do pohára a so zachmúreným čelom siahol po ďalšom liste.
List č. 2 17. október 1978
Pre maminu, Je mi to ľúto, ale cez víkend neprídem. Erik dostal otravu jedlom, a tak ho nechcem nikde brať. Verím, že sa mu čoskoro polepší. V novinách písali o vzbure vo väzení – vraj bolo všetko veľmi zlé. Damiana však nespomenuli. Pre istotu som si kúpila bejzbalovú pálku, ale nemyslím si, že sa niečo stane. Čoskoro odpíš a dávaj na seba pozor. S láskou, Mária.
Detektív sa oprel, pohľad mu zablúdil k oknu. V dymovej clone sa mu zdalo, že vidí tváre. Vzdychol a siahol po ďalšom liste.
List č. 3 18. október 1978
Pre maminu, Erikovi je už lepšie, ale jeho rozprávanie ma znepokojuje. Tvrdí, že sa v noci zobudil na vŕzganie hojdačky na záhrade. Vraj na nej niekto sedel. Celý v čiernom. Len sa hýbal tam a späť. Erik si rýchlo ľahol, aby na to zabudol. Prosím, odpíš. Telefón nefunguje, linka je mŕtva. Mária.
Detektívovi naplo hrdlo. Papier položil bokom a opäť naplnil pohár. Dýchol, akoby sa mu na hrudi usadil kameň, a otvoril ďalší list.
List č. 4 18. október 1978
Pre maminu, Niekto nám chodí po pozemku. Dvere aj okná sú zamknuté. Pokúsim sa rozbiť okno a dostať nás preč. Erika zamknem v kúpeľni. Niečo sa tu deje, mami.
Detektív sa zachvel. Utrel si oči dlaňami a prehltol dúšok, ktorý mu rozohrial hrdlo. Z krabice vytiahol posledný list.
List č. 5 19. október 1978
Mamička zmizla. Neviem ju nájsť. Všade je zamknuté. A z povaly stále niečo počujem – šepot, kroky. Neviem, ako ujsť. Neviem, čo robiť.
Detektív zovrel list, buchol päsťou do stola a vstal. Zo skrine sa ozval tichý šramot. Niečo sa tam pohlo, vydalo zvuk, akoby sa to pokúšalo rozprávať. Detektív prudko kopol do dverí. Zvuk ustal.
Chvíľu stál, ruky sa mu triasli, potom sa opäť usadil. Na dne škatule zostala len kazeta s fotkami. Vzal kazetu a vložil ju do prehrávača.
Záznam č. 1 20. október 1978
„Veľmi sa bojím… schovávam sa v skriniach. Televízia býva zapnutá, aspoň nepočujem, ako dom dýcha. Kroky… po schodoch… a to mumlanie… Čo ak ma chytí? Chcem mamičku. Chcem preč. Idem otvoriť dvere od špajzy.“
Nasleduje zvuk vŕzgajúcich dverí.
„Vidím niekoho. Sedí oproti televízoru. Pije… a pozerá správy. Podlaha podo mnou praská, akoby dom sám protestoval proti mne. Pozrel sa dozadu. Počujem, ako puká gauč. Vraciam sa späť do špajzy.“
Záznam č. 2 20. október 1978
„Dostal som sa do izby.“
V pozadí počuť kroky, ktoré sa ozývajú zhora. Vietor bije o okná, hlas šepká z tmy.
„Erik… Erik, vylez.“
„Srdce mi nepríjemne bije,“ šepká Erik. „Schovám sa pod posteľou.“
Po chvíli sa ozve pohyb kľučky. Dvere sa pomaly otvárajú, podlaha stoná pod ťažkými krokmi.
„Ak chceš mamičku, nájdeš ju na povale.“
Potom nasleduje opatrné zatvorenie dverí a nepríjemné ticho.
Záznam č. 3 21. október 1978
„Nepočul som ho celé hodiny. Ale cítim, že je tu. Musím mame ísť pomôcť.“
Detektív vypol prehrávač. Jeho pohľad sa prilepil ku skrini. Vzal pohár, vypil ho do dna a hodil o dvere skrine. Sklo sa rozbilo, whisky sa rozliala. Zhlboka sa nadýchol a pustil ďalší záznam.
Záznam č. 4 21. október 1978
„Som hladný… až na kosť. Sliny mi vyschli. Rozhodol som sa konečne vyjsť hore. Zachrániť mamu a ujsť.“
Dvere na povalu zavŕzgali. Nepríjemné ticho prechádzalo celou chodbou. Prišli kroky, šepot a dych. Potom puknutie dosiek pod nohami.
Pomalé kroky prichádzali zospodu – po schodoch hore. Erik sa schoval za dverami. Jeho ťažké dýchanie znelo, akoby stál priamo pred detektívom. Erik vyšiel z izby tak opatrne, že nahrávka zachytila len jeho dusivý dych.
Ozval sa zvuk schodov. Erikov detský výkrik bol nepríjemný pre uši, ale detektív pokračoval v počúvaní. Zvuk rebríka na povalu sa rozliehal celou chodbou. Rýchlo po ňom vyšplhal. Muž chytil rebrík, ale Erik po ňom niečo hodil – čo, to ani Erik nevedel. Rebrík sa zrútil a povala zostala zavretá.
Erik sa rozhliadol po povale. Na ruke cítil niečo mazľavé, vlhké. Pozrel sa – bola to krv. Zľakol sa, spadol na zem a pozrel pred seba. Erik začal tak neznesiteľne kričať, že jediné, čo detektív pred vypnutím počul, bol mužský hlas – hrubý a hlboký:
„Tak tu si, maličký.“
Detektív vypol prehrávač. Napil sa priamo z fľaše a zízal do prázdna. Na stole ležali fotografie.
Prvá – matka, priviazaná lanami, dorezaná, oči vyškrabané, čeľusť dolámaná. Druhá – chlapec, neprirodzene zdeformovaný a dolámaný.
Svet sa mu zakolísal. Vstal a kolísavo prešiel ku skrini. Otvoril ju. Zvnútra sa zrútil muž – vychudnutý, vyblednutý, dehydrovaný. Damian.
Detektív položil na stôl revolver. Zadíval sa na muža na dlážke. Zrazu sa mu rozšírili oči – Damian nedýchal. Detektív sa zachvel a vybuchol. Začal do tela kopať znova a znova, až kým hlava nebola len krvavá masa.
„Prečo ich, ty úbožiak?! Prečo práve ich?!“
Zreval. Hodil fľašu do okna. Sklo sa roztrieštilo. Jesenný vietor sa vyvalil dnu a pohrával sa s dymom i jeho vlasmi.
Zostal stáť, opretý o stôl. Minúty sa vliekli. Potom siahol po pištoli. Zdvihol ju, pozrel do hlavne, utrel si slzy a stlačil spúšť.
Výstrel sa rozľahol chodbou, na ktorej nebolo živej duše.
Na druhý deň ráno sa stanicou ozval len krik upratovačky. Poplach sa spustil a policajti pribehli ako blesk.
„Mal som to čakať,“ povedal Lukáš, jeho kolega. „Už večer, keď som odchádzal, bol divný.“
Andrej mu položil ruku na plece.
„Nikto z nas neviete, čo sa komu deje v hlave.“
Lukáš prikývol. Pozrel sa na telo detektíva a ticho zašepkal:
„Dúfam, že si sa s ňou stretol, priateľu.“
Otočil sa, odišiel a dvere s ceduľkou Detektív Albert Belo sa pomaly zatvorili.
